Daň z pridanej slobody [ 2.3.2015, Vladimír Burjan, Dobrá škola]

Prednedávnom ma oslovilo o. z. Človek v ohrození, či by som bol ochotný stretnúť sa so skupinou učiteľov z Bieloruska, ktorí prídu na Slovensko študovať náš školský systém. Súhlasil som, no už vopred som upozorňoval, že môj pohľad na naše školstvo nie je ani oficiálny, ani reprezentatívny, ani pozitívny. Nič z toho nebolo vnímané ako prekážka, a tak sa stretnutie naozaj uskutočnilo. Prinieslo zaujímavú výmenu skúseností, ktoré rozhodne neprúdili iba jedným smerom.

V istej chvíli ma hostia požiadali, aby som pomenoval rozdiely medzi školstvom a spoločnosťou pred rokom 1989 a dnes. Možno ich trochu prekvapilo, že som okrem mnohých vecí, ktoré sa určite zlepšili, spomenul aj viaceré, ktoré sa zhoršili.

Hovorili sme napríklad o tom, že v totalitných režimoch má slovo veľkú váhu, je vnímané ako silná zbraň a politici ho berú vážne. Naproti tomu v slobodnej demokracii sú slová často celkom bezzubé. Je ich totiž priveľa. Keď na námestí stojí jeden disident a kričí: „Slobodu!“ je to problém. Keď na námestí stojí 10 000 ľudí a každý kričí niečo iné, už to nie je problém. Učitelia, vedci, spisovatelia a ďalší intelektuáli tak získali slobodu, v ktorej ich hlas postupne slabne a zaniká.

V totalitných režimoch majú ľudia (mladí i dospelí) podstatne menej možností, ako sa realizovať, čo robiť vo voľnom čase, ako naložiť so svojím životom. Pri výrazne obmedzenej konkurencii stimulov bolo kedysi omnoho ľahšie zaujať mladého človeka matematikou, biológiou či históriou. Dnes o jeho pozornosť súťaží nespočetné množstvo aktivít, projektov či podujatí, od ktorých je vzdialený často iba jeden klik. A keď ho z ponuky nič neosloví, môže sa zbaliť a ísť do sveta.

Dodnes spomínam na rôzne akcie, na ktorých sme sa v čase neslobody pravidelne stretávali s rôznymi podobne zmýšľajúcimi ľuďmi, často učiteľmi. Bytové filozofické semináre, pravidelné semináre z „neoficiálnej“ pedagogiky a psychológie pre učite­ľov, vzdelávacie víkendovky, letné školy... Boli to menšie akcie s ne­opakovateľnou atmosférou, z ktorých mnohé fungovali veľa rokov.

Po roku 1989 sme sa snažili ich zachovať, legalizovať a rozšíriť. Mnohé však zanikli, pretože ľudia žijúci v slobode sú veľmi zaneprázdnení, uponáhľaní, rozcestovaní a „roztekaní“ a je nemožné dať ich dokopy.

Získal som dojem, že bieloruskí učitelia (aspoň niektorí) dnes majú veľkú motiváciu a silné odhodlanie. Vidia pred sebou jasný cieľ, pre ktorý sú ochotní pracovať s veľkým nasadením, aj keď často skryte. Neprezradil som im, že aj to sa s príchodom slobody asi zmení...

Autor je riaditeľom spoločnosti EXAM testing a šéfredaktorom časopisu Dobrá škola.

Článok bol pôvodne uverejnený v časopise Dobrá škola.