Radšej doma ako v štátnej škole. Ako funguje domáce vzdelávanie?

[ 9.6.2014, Jozef Tvardzík, TREND]

Na Slovensku existuje malé percento rodičov, ktorí sa rozhodli zanevrieť na klasickú školu, obetovali kariéru a jeden plat v rodine a vzdelávajú svoje deti formou exkurzií a domáceho učenia. Na prvý pohľad idylka, na druhej strane obrovská záťaž a zákonné limity.


Na hrade Červený kameň pár kilometrov za Modrou je rušno. Niekoľko rodín sa zhromaždilo na nádvorí a pripravujú sa na spoločnú exkurziu. Deti v klasickom vidieckom oblečení sú nadšené, ide sa do školy. Formou stručných otázok a odpovedí od rodičov sa hlúčik žiakov krátko pred vstupom učí o histórii hradu a o zvieratách, ktoré lozia po stromoch v neďalekom parku.


Deti sú už v školopovinnom veku, no tento deň neznamená vybočenie z klasického vyučovacieho stereotypu na klasickej slovenskej škole. Ich rodičia sa rozhodli, že ich budú vzdelávať vlastnými silami v domácom prostredí. Na Slovensku je formou domáceho vzdelávania (či homeschoolingom) podľa dát ministerstva školstva vzdelávaných 42 detí. Ešte pred troma rokmi ich bolo 12. V súčasnosti ide o nový trend, ktorého rozšírenie spomaľujú prísne zákony.


Mimo rovesníkov

„Paradoxne s tým najviac nesúhlasila najbližšia rodina. Nevedeli si to predstaviť,“ vraví Lucia Tužinská, ktorá má štyri deti a niekoľko rokov žila v Austrálii. O domácom vzdelávaní sa dozvedela od Američanov, keď prekladala pre organizáciu YWAM.


„Veľmi ma to nadchlo. Rozhodla som sa. že si chcem rodičovstvo viac užiť. Spojiť vzdelávanie s výchovou a blízkosťou rodiny,“ vraví L. Tužinská.


V dobe, keď stále dominujú štandardné školy s prísne štandardizovaným sylabom, sa domáce vzdelávanie stretáva s kritikou. Nielen kvôli učivu ako takému, ale aj faktu, že deti vyrastujú mimo klasickej 20- až 30-člennej triedy, kde sa môžu naučiť socializovať.


Takémuto riziku sa skutočne nedá vyhnúť, najmä ak by aj samé rodiny žili skôr izolovaným spôsobom života. Rodiny, ktoré sme spoznali, však boli mnohopočetné. V jednej žijú aj štyria súrodenci. Rozhodnutie vyučovať doma bolo skôr o životnom štýle a presvedčení, že vzdelanie a výchova by sa mali primárne formovať od rodičov a aj cez súrodenecké vzťahy.


Pri mnohopočetných rodinách vzdelávanie nepriamo preberajú aj súrodenci - mladšie detí si od staršich odkukajú vedomosti, ktoré sa učia a mnohé tak často dokážu písať a čítať ešte pred dovŕšením šiesteho roku, kedy by mali nastúpiť do prvej triedy.


Navyše, rodičia tvrdia, že napriek domácej výuke ich deti nie sú vylúčené ani od rovesníkov. „Denne chodia na krúžky. Dcéry na gymnastiku a na hudobné nástroje. Často chodievame na exkurzie, spoznávacie zájazdy a stretávame sa aj s inými rodinami,“ vyvracia kritickú predstavu L. Tužinská.


Disciplína a strata príjmu

Hlavná výzva domáceho vzdelávania spočíva vo vytvorení domáceho školského prostredia - harmonogramu, ktorý správne vyváži vzdelanie a voľný čas dieťaťa. Ak to rodič-učiteľ zvládne, dieťa sa dokáže učiť bez toho, aby si tak markantne uvedomovalo rozdiel medzi školou a voľnom ako bežné deti.


„Nechcem svoje deti učiť spôsobom, že ja prednášam a vy počúvate. Snažím sa ich podnecovať k tomu, aby prišli na riešenie sami, aby si sami vymysleli, akým spôsobom sa tému naučia. Nie vždy sa mi to darí. Rodič sa však musí pridržiavať učebných osnov zo školy a dopĺňa to vlastnými nápadmi, napríklad cez projekty a zážitkové vzdelávanie,“ rozpráva o skúsenosti matka štyroch dcér. Znamená to, že sa sama musí neustále vzdelávať. Iba v jeden májový týždeň minula na knihy desiatky eur.


Náklady sú všeobecne významné negatívum domáceho vzdelávania. „Môžete sa okamžite rozlúčiť s jedným príjmom a načas s kariérou. Zvyčajne otec pracuje a matka vychováva dieťa,“ vraví Viera Krajčovičová, ktorá je zároveň šéfkou občianskeho združenia Domáce vzdelávanie na Slovensku. Sama má šesť detí.


S manželom Branislavom majú na školu, kde chodia jej deti, ťažké srdce a často ju spájajú so subjektívnymi príbehmi. Ich dcéra Veronika mala v škole problémy so sústredením sa. Keď sa rodičia radili s učiteľkou matematiky, kde sa stala chyba, dostali pochvalnú odpoveď, že svojou metódou dokáže naučiť až 75 percent svojich žiakov.


„Keby som ja inštaloval u zákazníka informačný systém na 75 percent a zadal by som mu na domácu úlohu dokončiť konfiguráciu, ktorú mu o týždeň skontrolujem, nezarobil by som nič,“ vraví Branislav Krajčovič.


Deti s problémami

Nad domácou školou začala rodina Krajčovičových uvažovať v roku 2010, keď mal do školy nastúpiť syn Ondrej. Psychologička matku upozornila, že jej chlapec má tendencie k slabšej miere sústredenosti.


Stav sa mal upraviť pod dohľadom skúsenej učiteľky v malotriedke. Rozbehol sa prvácky kolotoč. Ranné vstávanie, rýchle raňajky a svižne autom do školy. Chlapec zo začiatku nemal žiadne problémy a všetko šlo ako po masle. Potom sa niečo zlomilo.


Najskôr osovo otočené číslice, zamieňanie písmen a-o, b-d, m-n, čo išlo ruka v ruke so slabou koncentráciou. Ondrej robil stále viac chýb, pri písaní diktátov a prepisovaní učiva zabúdal na interpunkčné znamienka. „Narastajúce tempo čítania vykrýval naučením sa textu naspamäť, pretože sme ho čítali dovtedy, kým ho nevedel prečítať plynule,“ vraví V. Krajčovičová.


Na konci roka bolo učenie skôr o utrpení a obrovskej námahe ako o vzdelaní. Nástup do druhého ročníka nebol o nič lepší. Ostatné deti ho vedomostne predbiehali takmer vo všetkom okrem matematiky, kde vynikal. Nastal efekt vyhorenia.


Ondrej sa snažil, ale napriek tomu v škole citeľne zaostával a ani hodiny učenia doma neviedli k lepším známkam ako trojkám. Špeciálna psychologička u Ondreja diagnostikovala dyslexiu, ktorá V. Krajčovičovú prinútila zamyslieť sa nad myšlienkou domáceho vzdelávania.


Vzdelávací proces nastavila mama Ondreja úplne odlišne ako v škole. Deti sa snaží vzdelávať prirodzenou cestou, na exkurziách, v múzeách, galériách alebo v záhrade za domom či doma na gauči. „Dieťa sa učí oveľa intenzívnejšie a rýchlejšie,“ vysvetľuje V. Krajčovičová. Odpadajú stresujúce momenty ako skoré vstávanie, rýchle raňajky a kolóny v aute smerom do školy.


V bežnej škole síce trvá hodina klasických 45 minút, ale čistý čas učenia sa rapídne znižuje rušivými faktormi: učiteľ zapisuje do triednej knihy, upozorňuje žiakov alebo skúša pred tabuľou.


Efektivita učenia klesá a učiteľ s dvomi desiatkami žiakov nemá možnosti, aby vysvetlil novú látku každému žiakovi tak, aby ju stopercentne pochopil a bral do úvahy individuálny prístup a rýchlosť. Tieto faktory v domácom prostredí nevstupujú do hry, no otvára sa oveľa zložitejšia dilema, ako to doma rodič zvládne.


„Problémom je sebadisciplína a psychohygiena. Som v permanentnej únave. Navyše, rodič si musí vybudovať rešpekt učiteľa, čo je niekedy ťažké,“ hovorí L. Tužinská.


Zapísaní v riadnej škole

Vzdelávací plán L. Tužinská zostavuje podľa školských osnov, ktorých sa musí domáce vzdelávanie pridržiavať. Tie vydáva rodičovi kmeňová škola. Oficiálne totiž musí byť každé dieťa zaradené do základnej školy. Je nutné si podať žiadosť o prijatie do základky, k tomu priložiť povolenie domáceho vzdelávania, rodný list dieťaťa, kópiu diplomu rodiča a zoznam učebníc, z ktorých sa bude dieťa učiť.


Odsúhlasiť domáce vzdelávanie musí riaditelia školy, ale zo skúsenosti rodičov to nerobia s nadšením. Ako komunita, ktorá funguje aj na sociálnej sieti, si dávajú tipy, ktoré školy robia najmenšie problémy s vydaním potvrdenia. Takou je napríklad alternatívna škola Fantázia v Banskej Bystrici.


„Klasické štátne školy si niekedy myslia, že ich ohrozujeme a považujú nás za niekoho, kto si myslí, že svoje deti naučí predmety lepšie,“ vraví V. Krajčovičová.


Riaditelia povolenia nedávajú radi aj preto, že za deti v domácom vzdelávaní dostávajú len minimum peňazí od štátu a zároveň sa musia zaoberať papierovaním. Navyše, žiaka z domáceho vzdelávacieho programu musia dvakrát do roka preskúšať formou komisionálnej skúšky – v januári a júni. Zákon hovorí jasne: ak dieťa zlyhá pri takomto preskúšaní, automaticky sa vracia do školy.


„Ak učitelia chcú, tak vystresované dieťa vždy nachytajú. Tu je skôr otázka, či si chcú dokázať, že škola vie naučiť žiakov lepšie, alebo chcú žiaka objektívne preskúšať, čo sa naučilo,“ rozpráva zo skúsenosti L. Tužinská.


Ministerstvo liberalizáciu nedovolí

Súčasné zákony nedovoľujú vzdelávať doma hocikomu. Rodič musí doložiť vysokoškolský diplom v odbore učiteľstvo pre prvý stupeň. Ak rodič pedagogiku neštudoval, musí si najať učiteľa. Ani to sa vždy nedá a v mnohých prípadoch je tak učiteľ s kvalifikovaným vzdelaním rodine blízka osoba - babka, rodinný priateľ alebo suseda.


Navyše, takto vzdelávať dieťa je možné len v rámci prvého stupňa základnej školy. Až bude Ondrej budúci rok piatak, bude musieť nastúpiť do klasickej štátnej školy. Aj preto rodičia, ktorí preferujú domáce vzdelávanie, bojujú za zmiernenie zákona a rozšírenie možnosti domáceho vzdelávanie aj na druhý stupeň.


Prechod do klasickej školy teda v súčasnosti predstavuje pre deti ťažký medzník v živote, keď domáci proces výuky nahradí niekoľkohodinové vysedávanie v triede (za predpokladu, že nenastúpia do alternatívnej školy).


Ministerstvo školstva sa nad liberalizáciou homeschoolingu nezamýšľa. „Keďže platná legislatíva vytvára adekvátne podmienky na domáce vzdelávanie a zo strany verejnosti ani rodičov neevidujeme žiadnu požiadavku na uvoľnenie pravidiel, experimentálne overovanie či prijatie iných zmien v tejto forme vzdelávania nepovažujeme za aktuálne,“ reagoval hovorca ministerstva školstva Michal Kaliňák.


Rezort v tvrdení, že požiadavku neeviduje, podľa oslovených rodičov zahmlieva. V októbri 2012 mali rodiny, ktoré podporujú homeschooling, oficiálne rokovanie so štátnym tajomníkom ministerstva školstva Štefanom Chudobom, ktorý mal podľa V. Krajčovičovej prisľúbiť ústretový krok.


Už na druhý deň však bolo rodičom zaslané odmietavé stanovisko a experimentálne overovanie ministerstvo zamietlo. Ministerstvo vo vyjadrení argumentovalo tým, že na učiteľov druhého stupňa sú stanovené požiadavky na kvalifikačné predpoklady podľa jednotlivých vyučovacích predmetov.


Zároveň ministerstvo údajne nemá relevantné údaje o individuálnom vzdelávaní žiakov prvého stupňa a aj „preto sme konštatovali, že pre nejasnú početnosť výskumnej vzorky nie je možné uskutočniť kvalitný výskum,“ znelo v stanovisku.


Ako to vyzerá vo svete?

Homeschooling a jeho uznávanie v zahraničí je rozdielne. Najradikálnejší sú Nemci, ktorí vzdelávania rodičmi doma zakazujú. V októbri 2012 napríklad súd v nemeckom Darmstadte odobral rodičom štyri deti za to, že sami vyučovali deti.


Rovnako je na tom aj inak liberálne Holandsko, kde nie je povolené domáce vzdelávanie. S výnimkou prípadov, keď rodičia tvrdia, že ich náboženské presvedčenie alebo ich životná filozofia je nezlučiteľná s oficiálnym systémom vzdelávania a nie je možné nájsť školu, ktorú by mohli prijať. Práve tento fakt niektorí rodičia zneužívajú.


Naopak najvoľnejší prístup majú Američania, kde sa homeschoolingom vzdelávajú až tri percentá školákov. Vo Veľkej Británii, v Rakúsku, Francúzsku či v Spojených štátoch sa môžu deti doma učiť až do 18 rokov. Zákon neukladá žiadne minimálne vzdelanie pre rodičov, majú len povinnosť nahlásiť, že deti sa budú vzdelávať doma. A niekedy nie je povinné ani povinné preskúšanie.


Česko chce homeschooling obmedziť

Najbližšie k Slovensku sú skúsenosti z Česka, kde legálny homeschooling funguje na prvom stupni a sedem rokov prebiehalo experimentálne overovanie aj na druhom stupni. V Česku sa cez domáce vzdelávanie učí 832 žiakov. Podmienky sú u západných susedov o niečo miernejšie, pretože rodič nemusí mať pedagogický titul druhého stupňa, ale stačí mu bakalársky.


Začiatkom mesiaca český minister školstva Marcel Chládek predložil návrh novely školského zákona, kde možnosť domáceho vzdelávania na druhom stupni vyškrtol.


Ako hlavný argument použil, že škola nie je len vzdelávacia inštitúcia, ale aj socializačná. Podľa neho je tiež nespravodlivé, že zatiaľ čo rodičom by stačilo k výučbe detí bakalárske alebo vyššie odborné vzdelanie, učiteľ musí mať magisterský titul.


„Navyše, v snemovni je veľa odporcov domáceho vzdelávania a kvôli tomu by mohla spadnúť celá novela,“ povedal podľa servera iDnes.cz. No čo sa týka kvality vzdelania, obavy sa nepotvrdili. Na skúškach na druhom stupni 65 českých detí prospelo s vyznamenaním a 37 prospelo. Žiadne dieťa neprepadlo.


Celý článok bol pôvodne uverejnený na stránkach týždenníka TREND dňa 27. mája 2014 a nájdete ho tu.