Nové Školstvo

Súčasná veda nás občas presviedča o tom, že rozdiel medzi mužským a ženským mozgom predsa len existuje. Či už ide o talent na matematiku, vlohy k empatii alebo komunikačné zručnosti. Veď prečo majú ženy problémy zaparkovať auto a muži sa cestou z práce zabúdajú zastaviť v obchode po mlieko (samozrejme, nie pivo), aj keď im to manželka pripomenula počas dňa niekoľkokrát?

Tieto údajné „genetické predispozície“ sú však skôr spoločenským nezmyslom ako vedecky overeným faktom: vypočítať správne matematickú rovnicu alebo doplniť číselné rady s logickou nadväznosťou sa javí na prvý pohľad ako intelektuálny výkon. V skutočnosti jeho kľúčovou zložkou je sebavedomie a pozitívne nastavené spoločenské očakávania.

Práve na ne sa zameriavajú posledné výskumy vedcov a dokazujú, že výsledky žien v matematike významne ovplyvňuje to, čo si spoločnosť o ich schopnostiach myslí. Týždenník Respekt v lete písal o analýze, z ktorej vyplynulo, že ak ženy dostali pred výpočtom testu informáciu o tom, že sú v ňom obe pohlavia rovnako úspešné, boli aj reálne výsledky podobné ako u mužov.

Keď im výskumník povedal, že muži test vyriešili lepšie alebo dokonca, že majú oproti ženám genetickú výhodu, výsledky žien dopadli oveľa horšie.

Manželia László and Klára Polgárovci z Maďarska sa už pred tridsiatimi rokmi snažili vyvrátiť predpoklad, že ženy majú ťažšiu šancu uspieť v oblastiach, ktoré vyžadujú priestorové myslenie (údajne ďalšia doména mužov) – takým je napríklad šach. Manželia mali tri dcéry, s ktorými začali hrávať šachové partie od skorého detstva.

Ich systematické vzdelávanie a každodenná rutina hrania šachu sa po čase vyplatila. V roku 2000 boli všetky dcéry v rebríčku najlepších hráčok na svete. Najmladšia Judit sa stala veľmajsterkou, keď mala 15 rokov, čím prelomila rekord vôbec najmladšieho veľmajstra medzi mužmi a ženami.

Ich otec bol edukačný psychológ, ktorý tvrdil, že veľkí umelci a géniovia sa nenarodili, ale formovala ich tvrdá práca a tréning. Na výsledky tak nemá vplyv primárne vysoké IQ a genetika. Dcéry nemali k šachu žiadne špeciálne predispozície - otec bol v šachu priemerný a ich matka šach nehrala vôbec.

Rodina si však vo veľkom kupovala šachové knihy a otec triky odovzdal ďalej svojim dcéram. Pod prísnym dohľadom svojho otca sa vypracoval aj skvelý golfista (a marketingový výtvor) Tiger Woods a vraj aj hudobný virtuóz Wolfgang A. Mozart.

O tom, že bez tvrdej práce by géniovia nič nedokázali, píše aj novinár Mason Currey v knihe Daily Rituals: How Artists Work. Hlavným mottom knihy je, že tvorivá práca môže byť skôr výsledkom „dodržiavania rutiny než chaotického hľadania inšpirácie“.

Každodenný poriadok a rutina paradoxne prinášajú slobodu: „Inšpirácia je pre amatérov. My ostatní vstaneme a ideme do práce,“ citoval výtvarníka Chucka Closea. K dobrej robote a výsledkom okrem driny mu pomáhalo pravidelné behávanie a počas obeda prechádzky. K písaciemu stolu vstával každé ráno o pol šiestej aj Ernest Hemingway, keď mal čistú myseľ (t.z. bez alkoholu) a nik ho nerušil.

Prelomovú štúdiu pod názvom Rozvoj talentu u mladých ľudí (Developing Talent in Young People) uverejnil ešte v roku 1985 expert na vzdelávanie Benjamin Bloom z University of Chicago. Ten skúmal detstvo 120 elitných umelcov, ktorí vyhrávali medzinárodné súťaže v oblastiach hudby a umenia až po matematiku a neurológiu.

Zistil, že medzi IQ a odborným výkonom skutočne neexistuje žiadna korelácia (okrem športu, kde záležalo na výške a hmotnosti).

Čo teda bol hlavný faktor ich úspechu? B. Bloom zistil, že všetci elitní odborníci boli pod drobnohľadom obetavých a prísnych učiteľov, ktorí ich tlačili k tvrdému trénigu a drilu. Psychológ K. Anders Ericsson napísal v štúdii z roku 2007, že úspešní sú tí učitelia, ktorí dávajú svojim žiakom „konštruktívny, dokonca bolestivý feedback“,

Keď skúmal minulosť najlepších huslistov, chirurgov, šachistov či expertov na IT, u všetkých sa vyskytoval rovnaký model učiteľa: necitlivý a tvrdý lektor, ktorý pre nich znamenal výzvu, aby dosahovali stále lepšie výsledky. Zároveň, aby model úspechu naozaj fungoval, učiteľa musela rešpektovať rodina žiaka.

Všetci žiaci (budúci top odborníci v profesii) boli vďaka dobrému coachovi extrémne motivovaní a koncentrovali sa na predchádzanie chýb, ktoré im vytkol (nejde len o šport či umenie).

To je možno opak dojmu, aký v čitateľoch môžu vytvárať typické novinové články s happy endom. V nich ide často o príbehy neznámych atlétov, spisovateľov alebo umelcov, ktorí sa presadili vďaka „prirodzenému talentu“.

„Ľudia mi vždy vravia, že mám pri odpale golfovej loptičky prirodzený talent. Myslia si, že som sa nemusel nadrieť. Ale keď som bol mladý, hral som každý deň. Dokonca aj v noci, keď mi na loptičku svietili reflektory auta. Mal som krvavé ruky. Nikto nepracoval na golfe tvrdšie ako ja,“ vyvrátil laické teórie pre časopis Golf Digest jeden z najtalentovanejších golfistov sveta Sam Snead.

Nejde len o trénovanie alebo cvičenie, ale hlavne o koncentráciu, ktorá zvyšuje efektivitu v tom, v čom sa človek zlepšuje. Známy huslista Nathan Milstein sa raz spýtal svojho učiteľa, či by nemal ešte intenzívnejšie cvičiť, keďže jeho spolužiaci makajú o niekoľko hodín denne viac. „Nezáleží, koľko trénuješ. Ak cvičíš len prstami, nie je na to obmedzenie. Ak však cvičíš aj v hlave, dve hodiny sú dosť,“ povedal mu učiteľ.

Budúci úspech, odolnosť a vytrvalosť človeka do značnej miery formuje aj stres, ktorý v minulosti zažil. Tento fakt potvrdil výskum psychológa Marka D. Seeryho z University at Buffalo. Svojim študentom dal subjektívne posúdiť stres 37 významných negatívnych udalostí v živote – od smrti až po ochorenie člena rodiny. Potom zrazu ruky študentov ponoril do ľadovej vody.

„Vysporiadanie sa so stresovou udalosťou v minulosti vedie ľudí, aby mali s väčšou pravdepodobnosťou sklon k odolnosti,“ povedal podľa denníka The Wall Street Journal Mark D. Seery. Jeho závery použil americký psychológ Richard Dienstbier z University od Nebraska, ktorý bol priekopníkom „konceptu húževnatosti“. Bol zástanca názoru, že „čo ťa nezabije, to ťa posilní“. O takýto druh posilňovania sa môžu postarať aj učitelia - tvrďasi, ktorých na škole zažil snáď každy.

Napriek rastúcemu významu vzdelávania však takýto ideál učiteľa - drill sergeanta patrí skôr do minulosti. Čo teda robí učiteľa v súčasnosti dobrým?

Od roku 2004 vedci pod vedením Mary Poplinovej z Cleremont Graduate University strávili päť rokov pozorovaním troch desiatok najefektívnejších učiteľov v rámci najhorších škôl v Kalifornii. Vedci zistili, že učitelia si museli v triede vydobyť autoritu cez striktnosť a spravodlivosť ku každému žiakovi.

Pedagógovia dosiahli najlepšie výsledky v triedach, kde žiakom umožnili na domácich prácach spolupracovať a o témach na hodine voľne diskutovať. Ich prístup spočíval v premise, že „každý žiak v triede nevyužíva svoj potenciál naplno a mojou úlohou ako učiteľa je s tým niečo robiť“.

V tomto prípade šlo o problémových žiakov z chudobných štvrtí Los Angeles, na ktorých platila výuka tém s prepojením na bežné praktické veci, prísnosť učiteľa a priamych inštrukcií v kombinácii s častými otázkami na žiakov.

Zároveň učitelia odhalili silu pochvaly, na ktorú často upozorňuje vo svojich publikáciách pedagóg Todd Whitaker. Efektívna pochvala by nemala byť podľa neho verejná, ale vždy by mala byť osobná.

Zo školských čias si pamätáme spôsoby, keď učiteľ vymenoval písomky od najlepšej po najhoršiu. Mnohí žiaci by radšej privítali osobný feedback. Kritika môže byť menej devastujúca, pochvala menej "trápna" - byť miláčikom učiteľov môže byť dôvod vylúčenia z partie.

Ďalšia rada T. Whitakera pre učiteľov: vyhýbajte sa pomste. Pedagóg pomstou, samozrejme, nemyslí fyzické tresty, ale psychologické potrestanie žiaka napríklad za zabudnutý zošit. Kým zlý učiteľ chce, aby študent sa za svoju zábudlivosť hanbil, jeho efektívnejší kolega sa snaží študentovi diplomaticky dohovoriť, aby sa to už neopakovalo.

Dobrý učiteľ zároveň automaticky neočakáva, že ich výklad na hodine bude žiak počúvať bez ohľadu na to, ako je výklad nudne podaný. Majú na seba pomerne vysoké nároky a žiakov sa aktívne pýtajú, čo môžu pri vysvetľovaní „látky“ zlepšiť.

Kým efektívny pedagóg sa snaží neustále zlepšovať svoj výkon a na hodiny sa zodpovedne pripravuje, jeho šomrajúci kolega sa sťažuje na systém a očakáva, že žiaci (často pod hrozbou) zmenia k nemu prístup.

V konečnom dôsledku podkopávajú nielen svoju autoritu, ale autoritu a dobré meno učiteľov ako profesie. Nižší stupeň autority v spoločenskom rebríčku tak nie je len otázka podpriemerných platov, ale aj správania sa učiteľov.

T. Whitaker odporúča v každom prípade ešte jeden znak skvelého učiteľa: schopnosť ignorovať. Neznamená to však, že odignoruje a zatvára oči pred tým, čo sa v triede deje. Umenie ignorovať sa skôr odzrkadľuje v ovládaní sa, zvládaní situácií, ktoré vyplývajú zo školského diania.

Každý učiteľ dobre vie, ako ľahko môže vyrušovanie prerušiť plynulé učenie žiakov, no len dobrý učiteľ zo skúseností pozná správny čas a vie, či sa mu oplatí zakročiť, zhrnul v analýze Imrich Ištván z Prešovskej univerzity.

Dobrý učiteľ nereaguje automaticky na každé prekročenie istej hranice. Jeho riadenie triedy spočíva na schopnosti kontrolovať svoje správanie ako aj na schopnosti poskytnúť každému žiakovi dostatok pozornosti, ktorú potrebujú, a to už od začiatku.

Celý článok bol pôvodne uverejnený na stránkach týždenníka TREND dňa 18. marca 2014 a nájdete ho tu.

Tajomstvo úspešných: Žiadna genetika, ale superprísni učitelia