Reforma či perestrojka?

1.2.2013 | Martin Kríž | .týždeň

Reformou školstva sa označuje zmena, ktorá nastala účinnosťou nového „školského zákona“. Málokto o nej hovorí v dobrom. Kritika je silná, ale aj neprehľadná. V dnešnom čísle predstavíme kritiku reformy „sprava“, v ďalšom čísle kritiku „zľava“ a o dva týždne sa pokúsime priniesť porovnanie dvoch odlišných názorov z praxe ‒ od riaditeľov škôl.



.škola vs. edukácia

Ktovie, či si vôbec uvedomujeme ten ústavný paradox (článok 42): „Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná.“ Článok sa nachádza v druhej hlave Ústavy, ktorá hovorí o ľudských právach. Právo na vzdelanie, ako jedno z ľudských práv, napĺňame uložením povinnosti dochádzať do školy. Rozdiel je nielen medzi právom a povinnosťou, ale aj medzi školou a vzdelávaním.

„Predreformný“ školský zákon z roku 1984 sa volá O sústave základných a stredných škôl, „reformný“ z roku 2008 sa volá O výchove a vzdelávaní. Asi nič nevyjadruje nosnú myšlienku reformy lepšie ako táto zmena.

Celý predreformný zákon hovorí o školách ako organizáciách. Na ne je naviazané všetko: financovanie, stupne vzdelania atď. Samotné vzdelávanie je na okraji, akoby to bolo z definície jasné, že absolvovaním istého typu školy človek získa akési vzdelanie.

Nový zákon to mal zmeniť. Nie organizácie, ale vzdelávanie sa malo dostať do popredia. Začína sa to nádejne. Hneď druhá časť zákona je nazvaná Výchova a vzdelávanie. Definuje vzdelávacie programy a na ne sú naviazané stupne vzdelávania. Potom sa to však začína kaziť. Zrazu je tu povinná školská dochádzka, ktorá už nie je definovaná ako absolvovanie vzdelávacieho programu – teda získanie vzdelania – ale ako návšteva istého typu školy. A potom nasleduje tretia časť, nazvaná Sústava škôl – a duch predreformného zákona je späť... Na tomto príklade sa dá ukázať problém celej reformy. Správne sme identifikovali problém, vieme kadiaľ sa vybrať, aby sme ho vyriešili, vykročíme správnym smerom – ale v istom bode sa zastavíme, zľakneme sa príliš veľkých zmien a pokúšame sa zaradiť spiatočku. Namiesto toho, aby sme zlyhávajúci systém nahradili novým a poskytli ľuďom veľkú podporu na zvládnutie tejto zmeny, vytvoríme nejaký hybridný model a pokúšame sa spojiť staré s novým. K čomu to prirovnať? K perestrojke? Alebo k snahe prezerať si moderné internetové stránky na elektrónkovom počítači? Pre biblistov možno k nalievaniu nového vína do starých nádob?

.príklady perestrojky

Prvý príklad: financovanie. Jednou z často diskutovaných tém je, či má štát rovnako financovať štátne a neštátne školy. Keby nový zákon priniesol skutočnú zmenu systému, a nie perestrojku, táto debata by nemala zmysel. Bolo by totiž jasné, že štát používa dane na financovanie vzdelávania, nie na financovanie organizácií. Teda každý vzdelávací program by mal svoju cenu a na každého žiaka, ktorý tento vzdelávací program absolvuje, poukáže štát peniaze tej organizácii, ktorá mu vzdelávanie podľa príslušného programu poskytol. V tomto zmysle sa školou stáva každá inštitúcia, poskytujúca vzdelanie podľa zákonom definovaného vzdelávacieho programu. Či škola poskytuje jeden, alebo desať vzdelávacích programov, či sú tie programy podobné, alebo nie, alebo kto je zriaďovateľom školy – to všetko sa stáva nepodstatným.

Druhým príkladom sú samotné vzdelávacie programy. V predreformnom zákone bola veta: „Vo veciach výchovy a vzdelávania sú školy priamo riadené Ministerstvom školstva...“ V praxi to vyzeralo tak, že štát definoval predmety, ich obsah, počet hodín pre každý predmet v každom ročníku, ich obsah v jednotlivých ročníkoch a často ešte aj poradie tematických celkov. Na to všetko boli napísané učebnice – jednotné v každej škole. Ľahko sa organizovali predmetové olympiády, jednoduchšie bolo sťahovanie žiakov. Úloha učiteľa bola odučiť učivo v súlade s predpisom. Ak žiaci učivo v stanovenom postupe a tempe nezvládali, alebo boli, naopak, brzdení v rozvoji, učiteľ mohol iba bezmocne pokrčiť plecami: je mi to ľúto, postupujem podľa predpisu. Alebo niečo zmenil „na vlastnú päsť“ a dúfal, že „si to pred inšpekciou obháji“. Reformný zákon vetu o priamom riadení škôl ministerstvom neobsahuje. Rozdelil kompetencie medzi štát a školu. Cieľ: dať učiteľom možnosť prispôsobiť postup vzdelávania konkrétnej škole, triede. Záujem štátu je, aby na konci stupňa vzdelávania (nie na konci každého ročníka) všetci žiaci preukázateľne zvládli určitý rozsah vedomostí a zručností, ale nie je záujem štátu prikazovať, ako sa k nim má žiak s pomocou učiteľa prepracovať. To je, samozrejme, zásadná zmena. Učiteľ má dostať časť práv, ale aj povinností, ktoré mal predtým štát. Niektorí sa tejto možnosti potešili, lebo na ňu boli pripravení a len čakali na príležitosť. Iní sa trápili. Samozrejme, bolo by úplne namieste podporiť implementáciu zmien: komunikáciou, metodickými materiálmi, vzdelávaním učiteľov, vypracovaním vzorových riešení pre tvorbu školských vzdelávacích programov, adaptáciu sťahujúcich sa žiakov... Namiesto toho prišiel perestrojkový prístup: štátny vzdelávací program bol – v rozpore so zákonom – vypracovaný po ročníkoch a bol natoľko podrobný, že tí, ktorí sa na slobodu tešili, boli sklamaní. Aj naďalej dúfajú, že si svoje inovácie pred inšpekciou obhája. Štát si ponechal monopol na schvaľovanie jednotných učebníc, čím aj naďalej pomerne úspešne priamo riadi školy vo veciach výchovy a vzdelávania...

.čakanie na reformu

Podčiarknuté a sčítané, školský zákon z roku 2008 a všetko, čo s ním súviselo, nepriniesol želanú reformu. Namiesto toho, aby bol systém reformovaný, zostal deformovaný nesúrodým spojením dvoch odlišných svetonázorových koncepcií. Je riešením návrat k starému systému? Ten zlyhával. Myslím, že treba urobiť skutočnú reformu – zmenu systému. Ale tak, aby ju ľudia zvládli – inak sa nepodarí. V skutočnosti oveľa viac síl ako zmene systémových pravidiel treba venovať podpore ľudí, ich rastu a odvahe na inovácie: 1. Dôkladne celý systém premyslieť , ukázať a vysvetliť jeho finálnu podobu; 2. Nastaviť prechodné obdobia, aby sa zmeny na seba funkčne nadväzovali ; 3. Každý krok dôkladne odkomunikovať ; 4. Ak je to možné, najprv zmeny odpilotovať; 5. Vypracovať alternatívne nezáväzné vzorové riešenia úloh, ktoré sú pre školy a učiteľov nové; 5. Adekvátne zaplatiť kreatívnu prácu učiteľov. Stále dúfam, že reforma je možná. Kvôli našim deťom a kvôli našej krajine.


Autor bol od marca 2011 do apríla 2012 námestník riaditeľky Štátneho pedagogického ústavu.

Článok bol pôvodne uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 21. januára 2013 a nájdete ho tu a odznel tiež ako príspevok na prvom zasadnutí Verejnej komisie pre reformu vzdelávacej politiky dňa 18. januára 2013. Viac informácií o podujatí nájdete tu.

.týždeň

.pod lampou: Svet, ktorý zahodil vzdelanosť?

Malo zmysel testovať deviatakov? /Polemika/

Akých sto dní?

Ako pohnúť spiacim slonom?

Pán premiér, čo máte prázdniny?

Môj návod ako štrajkovať

Akreditácie – choroba alebo liek?

Naše školstvo je zlé

Marek Tesar: Ako sa učí na Novom Zélande

Krajina bez ideí?

Politika do škôl patrí

Viac otázok než odpovedí

Vysoké školy: Univerzity, absolventi, prax

Vlado Burjan: Učenie potrebuje odluku od štátu

Vzdelávanie bez limitov

Juraj Draxler: Každá strana má biznis pozadie

Zoznámte sa: Juraj Draxler

Domáce vyučovanie zamrzlo na prvom stupni

Milióny vyhodené do vzduchu

Budúcnosť našich detí nie je ružová

Planéta /ne/vedomostí

Neviditeľné deti

Rastú nám digitálni dementi?

Čaplovičovo vysvedčenie

Ako zachrániť remeslo

Duch socializmu žije v našich školách

Zuzana Zimenová: Chceme vedieť viac je obojsmerná informačná kampaň

Bez priateľov nezmôžeme nič

Čo je zrkadlom našej spoločnosti

Aby nevznikla stratená generácia

Vďaka Bielym vranám!

V školstve vládne totalita

Keď Čaplovič napráva Mikolaja

Naučte děti číst

Slovensko pôsobí tak, ako keby spalo

Viac muziky za menej peňazí?

Podpora učiteľa spojila Košice s Bratislavou

Učitelia sa zobudili, čosi sa deje

Prebudení učitelia

Kľúčom sú dobré verejné základné školy

Učitelia sa musia prestať báť

Učiteľ si vyrába pomôcky sám a kontroluje ministerstvo

Štrajk učiteľov, zrada a porážka

Mali sme inšpekciu

Dve správy o stave školstva

Pridávajú školy hodnotu?

Školské testy – dobrý sluha, zlý pán

Merať či nemerať vo vzdelávaní?

Inšpekcia, byrokracia, a tak vôbec

Pohľad zvonku

Načo je komu školská inšpekcia?

Pedagogika videná očami biológie

Reforma školstva – pohľad z riaditeľne

Reforma či perestrojka?

Ad: Planéta testov a garancií

Planéta testov a garancií

Nové školstvo a .týždeň