Pamäť marhúľ

17.3.2007 | Peter Zajac | Vzdelávanie pre život

Každý z nás má miesto, ktoré si v sebe nesie od detstva. Ktoré si obchodil, ohmatal, kde zanechal stopy nôh a rúk, ktoré mu uviazli v pamäti ako obraz, ktorý sa vynára aj po dlhom čase. Každý z nás má svoje osobné dejiny, ktoré sa prelínajú s kolektívnou pamäťou obce, mesta, regiónu. Nemusí vedieť, že ide o učenie sa hrdosti voči svojmu miestu pamäti, a už vôbec si to nemusí spájať so vzdelávaním, aj keď to môže byť jeho živou súčasťou. Dá sa to povedať aj tak, že každý z nás si v sebe nosí príbeh svojho miesta, ktoré sa mu vrýva do pamäti ako zážitok a udalosť.



Jedna z mojich najfarebnejších detských spomienok sa viaže na čas detstva, kedy sme mali nepísané mapy svojich teritórií. Naše detské teritórium tvorila škola na Čapkovej ulici a družina mládeže na Hlbokej ceste. V škole ostali ešte aj v prvej polovici päťdesiatych rokov stopy prvorepublikovej tradície. Telocvičňa Sokola, ktorej kraľoval pán Pospíšek v sokolskom gymnastickom úbore. Ulica pred školou, na ktorej sme hrávali soritas, čo bolo akési spojenie futbalu a hádzanej v hre na jeden dotyk, pečka, čo bol detský variant bejzbolu.

K tejto topografii patrila aj Družina mládeže, predtým sirotinec, v ktorej ostalo v kuchyni ešte niekoľko rádových sestričiek a varili mliekové polievky so šalátom, držky a dukátové buchtičky.

Prvorepubliková a vojnová minulosť sa tu spájali s koncom stalinizmu. Ako deti sme zažili učiteľov, plačúcich nad Stalinovým katafalkom a pre nás, žiakov prvej triedy bolo nepríjemné, vidieť plakať dospelých a ešte k tomu učiteľov.

Futbal sme chodili hrať na kalváriu, šikmú lúku s trnkovými a šípkovými kriakmi, spod ktorých sme pozorovali milenecké páriky.

K nášmu teritóriu patrila aj Ulica obrancov mieru, kde sme bývali, ktorá sa predtým volala Štefánikova a ešte predtým Stefaniestrasse a na jej konci bola kedysi dávno mestská šibenica.

Koniec tohto detského teritória tvoril na jednej strane Pioniersky palác, predtým prezidentský, predtým Grassalkovichov a dnes zase prezidentský. Hrávali sme tam bábkové divadlo, najväčšou senzáciou boli bábkari pána Fikariho, ktorí odohrali Bottovu Smrť Jánošíkovu a po predstavení vytiahli plošné bábky, čo sme vnímali ako zázrak.

Ale ešte väčšmi ma fascinovala podesta paláca. V kameni zo Sandbergu bol odtlačok mušle – tam, kde je dnes Bratislava, bolo kedysi dávno more.

Na druhej strane bola Hlavná stanica, kde hrávalo non-stop kino Čas americké nemé grotesky. Akýmsi záhadným spôsobom prežili až do socializmu a akýmsi ešte záhadnejším spôsobom tam hrávali Lupina a Friga, ale nie Chaplina.



Cesta na bicykli do Petržalky bola pre nás veľkou výpravou do marhuľových záhrad. Na stromoch sedeli petržalskí chalani a odstreľovali nás z prakov, ale aj tak sme si odnášali domov ako korisť pár pomliaždených šťavnatých marhúľ.

Tie marhule už v Petržalke nie sú. Ani záhrady, len sídlisko.

To, čo ostalo, je detská pamäť marhúľ. Vtedy sme netušili, že Bratislava sa kedysi volala Prešporok, Pressburg, Pozsonyi. Rovnako sme netušili, že Petržalka sa volala kedysi Engerau a že miestni záhradníci tu odnepamäti vozili na mestský trh marhule.

Nevedeli sme ani to, ako sa utvára pamäť miesta. Že sa v nej spája kolektívna pamäť, ktorá archivuje miesta pamäti s osobnou pamäťou, v ktorej ostávajú prítomné miesta v pamäti.



Aj keď sme od seba bývali v detstve ani nie kilometer, moja manželka Alta si uchovala pamäť svojho detstva. Je v nej Židovňa, tunel na nábrežie, Hrad, korzo, ktoré bolo predtým promenádou, Hviezdoslavovo, predtým Kossuthovo námestie, most do Petržalky a kúpalisko Lido s plážovými obliakmi, keď sa ešte dalo kúpať v Dunaji. Vtedy stála vedľa Dómu synagóga, z ktorej spravili po druhej svetovej vojne skladisko a nakoniec padla za obeť mostu, ktorý sa vrezal ako klin do Starého mesta.



To bola Bratislava nášho detstva. Nepoznali sme Prešporok ani Pressburg ani Pozsonyi, nevedeli sme, že hrdým Prešporčanom sa nechcelo v roku 1918 do Československa a chceli si vytvoriť slobodné Wilsonovo mesto na počesť amerického prezidenta Wilsona. Netušili sme ani to, že názov Bratislava je celkom nový a vznikol umelým hľadaním slovanského základu, odvodeného zo slovanského mena Bracislav, Brecislav, Břetislav, ktorý sa zvukovo podobal na skutočný germánsky základ mena Brecisburg, známy z kroniky v roku 1042. A ako to už pri slovanských základoch býva, preklopil sa do ženského tvaru Bratislava.

Tie tri mestá zmizli v minulosti pod náporom socializmu, ktorý chcel mať z Bratislavy robotnícke mesto a preferoval komíny tovární pred Prešporkom, Pressburgom a Pozsonyou.

Niečo však ostalo. Staré pohľadnice s cvičiacimi nemeckými a maďarskými jahnovcami a československými tyršovcami pred neskoršou budovou vedľa Lýcea, na ktorej sú dnes od Ľudovíta Štúra až po Jána Francisciho vytesané mená romantikov, ktorí tu študovali.

Ostali názvy na evanjelickom cintoríne na Kozej ulici, kde vedľa seba pokojne spočívajú bratislavskí Maďari, Nemci a Slováci a medzi nimi Boženka Kutlíková, ktorá na začiatku dvadsiateho storočia prichýlila na váru všetkých dvanásť slovenských študentov.

Ostali nemecké a maďarské pohľadnice s názvami lokálov a hotelov.

Ostala fotografia hrdého mesta, v ktorom sa na pohľadnici prvej bratislavskej električky pred Slovenským národným divadlom, ktoré bolo predtým mestským divadlom, spájala technika a kultúra.



Ostali miesta s tajomstvom. Hrob rabína Chatáma Sófera, dlho zasypaný a nedávno znovu odkrytý, ktorý sa spájal so židovským, ale aj moslimským mestom.

Ale patrila medzi ne aj chodba na hrade, kde ležala Stalinova socha. Hovorilo sa o nej, že je to tajná chodba pod Dunajom: odvážili sme sa vždy len na kúsok, vždy sme sa vrátili späť, po tajnej chodbe ostalo len tajomstvo.



Prežilo námestie. Najprv bolo len voľným priestorom pred vnútornými hradbami mesta, ktorý nesmel byť zastavaný. Potom pribudol na jeho dolnej časti pred Laurinskou bránou Obilný trh, ale ten sa vtedy volal Getreidemarkt. Neskôr, v osemnástom storočí, ho preniesli na dnešné Kollárovo námestie (ani to vtedy nebolo ešte Kollárovo) a namiesto neho vznikol pred Laurinskou bránou kurací a zelený trh, Hendelplatz a Grünerplatz, kde sa každý utorok a sobotu predávalo ovocie, hydina a vajcia.

Stredná časť námestia sa volala Händlerzelle, lebo oproti cintorínu svätého Vavrinca bol rad obchodíkov. Potom tu namiesto cintorína založili Brothmarkt, Chlebový trh, ale ani ten v roku 1909 neodolal náporu novopostavenej tržnice.

Námestím bola vlastne len horná časť, Barmherzigenplatz a Irgalamsok tér, Námestie milosrdných podľa kláštora Milosrdných bratov, ktorý tu postavili v druhej polovici 17. storočia. Ten odolal, ako odolávajú milosrdní.

V roku 1879 všetky tri časti spojili a vznikol hrdý Marktplatz, Vasártér či Trhové námestie. Po prvej svetovej vojne ho premenovali na Námestie Republiky, počas druhej svetovej vojny bolo Hlinkovým námestím, po roku 1945 sa stalo Stalinovým námestím a po jeho smrti Námestím slovenského národného povstania.

Koľko pánov, toľko názvov a dejín. Pripomína to detskú hru, v ktorej sa vyhadzujú z dlane kamienky, dopadajú na chrbát ruky a potom ešte raz do dlane, padajú na zem a každý vie: Toľko detí mám, toľko mi ostalo...

Odkedy v druhej polovici 18. storočia zasypali mestskú priekopu, stálo už na tom námestí všeličo. Kláštor a nemocnicu Milosrdných bratov vypálili Turci v osemdesiatych rokoch 17. storočia, Wachtlerov palác vybombardovali v roku 1809 francúzske vojská, a potom už v tradícii pokračovali vojaci a príčinliví mešťania, a tak to trvá podnes.

Čo prežilo? Milosrdní bratia, tých nezničilo nič, ani komunizmus. A zo začiatku dvadsiateho storočia samé neo: neoklasicistická tržnica, neobaroková budova hlavnej pošty, neorománsky kalvínsky kostol, neorománska budova banky. A keby ju nezničili proletárski internacionalisti, bola by za dvoma rohmi prežila aj hrdá neologická synagóga, ako prežila tá učupená v hornej časti námestia.

Popolom ľahlo deväťdesiatjeden obchodov a päť hostincov – U čierneho orla, Pri zlatej merici, U zlatej husi, U zlatého jeleňa aj exotický Útek do Egypta. Za medzivojnového Československa pribudla Mestská sporiteľňa, poniže Štátna banka československá, Manderla, budova Ústredného družstva, Tatrabanka, obchodný dom Brouk a Babka, Baťa - tvár námestia je dnes najmä jeho viditeľnou pamäťou.

Na tomto námestí rečnil kdekto. Už v 16. storočí sa stavala pred kláštorom Milosrdných bratov pri kráľovských korunováciách tribúna, na ktorej novokorunovaný kráľ prisahal pred zhromaždenými stavmi, že bude chrániť záujmy krajiny. Odvtedy sa tu už usilovali zapísať do dejín mnohí. Niektorí si pristavili tribúny, iní sochy generalissimov a kulichovských mládencov, odchádzajúcich až podnes v nadživotnej veľkosti do boja.

Kto na tomto námestí nestál, nebol. To je mém, kultúrny gén a pamäť tohto námestia. To bol inštinkt 17. novembra, ale aj tých, čo si ho radšej nevšimli, alebo pred ním zaliezli do kotolne. A fízlov a nacionalistov, ktorí sa pokúšali to novembrové námestie prepísať do svojho jazyka.

V prvý decembrový adventný večer roku 2006 dýcha námestie pokojom. Okolo krúžia policajti a udeľujú ako vyznamenania papuče. Hore, na Hurbanovom námestí skáču dvaja chlapci po klaviatúre dlaždicového akordeónu a stepujú známu melódiu. Pred synom, odchádzajúcim do boja a lúčiacim sa už desaťročia s nevestou a matkou, pýtajú sa dve dámy: „Stari grad, please? Božič, rinok, o.k.“

Toto námestie má aj dnešnú perspektívu. Zvrchu, z obrazovky pred Cafe Media vykračuje mladý muž v koženej bunde. Opakovane s baterkou v ruke obchádza ako nočný strážnik HVB Bank, OTP Bank, Dexia Bank Slovensko, Poštovú banku, Československú obchodnú banku, Volksbank (dnes už aj Ľudovú banku), prejde námestím, pri Národnej banke sa zastaví, otočí a vráti naspäť do svojej reklamy.

Pamäťou námestia sú aj tanky, ktoré tu stáli a páchli, a ten pach je na námestí prítomný ešte aj dnes, aby sme celkom nezabudli. Na tomto mieste tragicky zahynul 21. augusta Peter Legner a tu sa pamäť mení na ponornú rieku, akoby si niekto ešte ani dnes nedovolil napísať, že ho v ten deň zastrelila ruská sloboda.

Dole na Hlavnej pošte sa nám prihovára pamäť Jozefa Murgaša, vynálezcu v rádiotelegrafii, vedca, kňaza, národovca. Nevedno celkom, čo má s námestím spoločné, hádam tú poštu. Ináč sa narodil v roku 1864 v Tajove a zomrel v roku 1929 vo Wilkes Barre.

Za rohom na Uršulínskej vyhráva muzikálna pamäť Franza Schmidta. Pamätá si ešte kiná Pohraničník, Praha a Slovan, z ktorých ostalo len Divadlo Astorka 90´. Jeho vývesný štít však chýba na budove, ktorá už patrila dvom mocnostiam dvadsiateho storočia, banke a televízii. Dnes je skôr budovou kultúrnej bezmocnosti.

Pamäť Brouka a Babku, dnešného Dunaja nás spája s Prešporkom, prameňom v schwarzwaldských lesoch a čiernomorským ústím. Dominuje jej SME a Sme šťastní, že nás máte radi pre peniaze Tatrabanky, internetové spojenie T-Comu a megabord čísla 2, ktoré sa nestalo číslom 1, aj keď v tom nedeľnom večere ešte stále cítime vo vzduchu namiesto pečených gaštanov vôňu trojjediného plagátového parfumu tohto billboardu, ale aj iného s inou tvárou z iných volieb a ešte iného z reklamy na kozmetiku.

Tam, kde bola kedysi Laurinská brána, skvie sa dnes nápis: Ste v centre biznisu. Môžete si to potvrdiť v názvoch bánk, zo sendvičov McDonald´s a z ligotavej ocele Hydrotouru, ale ťažko z Národného osvetového centra, Úľuvu a z kníhkupectva Lúč.

Toto námestie nemá len pamäť, ale aj jej ústav. A aj keby nemalo ústav, bude mať pamäť, a to aj pamäť Jána Langoša (1946 – 2006), jeho zakladateľa, „zástancu dôsledného vyrovnania sa s totalitným režimom na Slovensku, muža odvahy, statočnosti a vytrvalosti v úsilí o slobodu a demokraciu“. Je mi ľúto, že sa stal tak skoro zo živého človeka s tvárou pamäťou s reliéfnym portrétom, ale aj keď to nie je útecha, predsa len je lepšie, že sa námestie stalo súčasťou našej osobnej, autobiografickej pamäti a nie anonymnej nepamäti.

Ešte jednu pamäť má toto námestie. Pamäť tých, čo si 17. novembra 1989 povedali, že len ten, kto si slobodu vybojoval, je jej hoden, ako si to pred nimi povedali Ján Kollár a Milan Rastislav Štefánik. Vzali zodpovednosť za budúcnosť do svojich rúk, skoncovali s komunizmom a nastolili slobodu a demokraciu, aj keď si tí, čo sa vtedy chystali na zahraničný pobyt a doteraz si nič nevšimli, vládnu ako za starých čias, aj keď si tí, čo teatrálne zaliezli do tepla kotolne, keď z nej skutoční disidenti vychádzali na námestie, myslia dnes niečo celkom iné.

Hoci to dnes, v pokojný adventný decembrový večer vôbec tak nevyzerá, do pamäti tohto námestia, ktoré je odvtedy aj Námestím 17. novembra, sa vpísalo aj posolstvo slobody a demokracie, ktorú si treba vždy znova vybojovať.



Ako deti sme ale videli staré trolejbusy a električky. Nemali zatváracie dvere a tak sa z nich dalo na zákrute od Hlavnej stanice elegantne vyskakovať. Električka nás spájala s futbalovým štadiónom na Tehelnom poli, kde hrával Slovan Bratislava slávne zápasy, v ktorých sa vyznamenával Guma Schrojff, Bimbo Popluhár a Bílý pretrhol sieť bombou z tridsiatich metrov.

Električky a trolejbusy nás spájali ešte s jednou Bratislavou. Apolka, Stein, Stollwerck, to bola Bratislava industrializácie devätnásteho storočia. Trnávka, starý Dornkapell, bola prvorepublikovým robotníckym sídlom. Bez kanalizácie, bez dláždenej ulice. Ale čítalo sa tam. Slovenskí, nemeckí a maďarskí robotníci tých čias čítali realistickú literatúru devätnásteho storočia – a Gorkého.

Pod Červený most sme chodili k Deviatym mlynom hrávať na jazerá hokej. Cesta od jazier pod most, kde bola konečná zástavka trolejbusu, bolela. Zmrznuté nohy štípali na kosť, ale od jazier pod Červený most sa to dalo vydržať. Boli sme pyšní, a ticho plakali od bolesti.



A vôbec, mosty. Poznali sme Most Červenej armády, dedičstvo pôvodného Pontónového mostu.

Potom sme spoznali Most SNP. Bol to druhý most v našom bratislavskom živote. Najprv sme boli hrdí, chvíľu nám trvalo, kým sme prišli na to, čo všetko z jadra mesta zničil a najmä sme ostali vydesení, keď po veľkej architektonickej súťaži so smelými nápadmi začala vznikať začiatkom sedemdesiatych rokov nová Petržalka so svojimi neprehľadnými sídliskami, na ktorých sa dalo len zablúdiť. Dnes je tých mostov už päť, ale ešte stále celkom nevedno, či Bratislavu s Petržalkou väčšmi spájajú alebo rozpájajú.



Nepoznali sme súsošie Márie Terézie pred Redutou.

Zato poznáme iné súsošie. Roku 1972 dal štát na uprázdnené miesto osadiť bronzové súsošie na pamiatku Ľudovíta Štúra. Ako to napísal literárny vedec Milan Šútovec, súsošie sochára Tibora Bártfaya a architekta Ivana Salaya je tvorené niekoľkými navzájom prepojenými meravými bronzovými figúrami, pohľadovo orietovanými na všetky svetové strany a reprezentujúcimi nie Štúrovo bezprostredné a konkrétne intelektuálne okolie exponentov národného obrodenia („Štúrovu školu“ alebo „štúrovcov“ s ich konkrétnymi tvárami), ale anonymný takzvaný „ľud“. Figúry sú z proporcionálnych hľadísk figúrami celými, z modelérskeho hľadiska ide však akoby o nedokončenú prácu: vrchné pasáže s hlavami postáv sú sochársky prepracované (v síce zjednodušenom, nepopisnom, ale predsa quasi realistickom rukopise) aspoň do takej miery, že v prípade hlavnej figúry sa dajú identifikovať jej portrétne črty; smerom nadol sa však kontúry postáv rozplývajú v ťažkej hmote neštrukturovaných drapérií, takže z anatomického hľadiska ani nie je jasné, či postavy vôbec majú aj nohy, alebo nie.

Vtip je v tom, že ani nie je nutné to vedieť: tie postavy nohy aj tak nepotrebujú.

Celé súsošie, v ktorom chýba akékoľvek životné gesto ktorejkoľvek z figúr, je totiž zavesené vo vzduchu, spodným okrajom vyzdvihnuté do výšky asi dvoch metrov nad terén a obtočené okolo troch hranatých kamenných stĺpov, ktoré presahujú vrch hmoty figúr o ďalšie približne tri metre.



Ostala Bratislava obrazu a Bratislava písma. Rakúska poétka Ingeborg Bachmannová cítila z druhej strany Uhorskej brány „závan ducha Ázie“, prozaik Pavel Vilikovský pozná dve Bratislavy: „Sníva sa mi, že za prvou Bratislavou je druhá, celkom iná. Po tej chodím. Nikdy sa mi tam nič neprihodí, nikoho nestretnem, len chodím a som šťastný. Za hradom a dómom je veľké námestie, potom stráň s mohutnými dubmi, cez ktoré presvitá slnko. Tam sa začína druhá Bratislava. Dá sa do nej vojsť aj cestou ku prístavu. Zrazu sa, akoby za cudzou bránou, otvorí mesto, po ktorom sme túžili, rušné a okrové. Je jednoduché byť šťastný, aspoň vo sne. Trvá to krátko, ale zakaždým stihnem povedať: konečne doma. Táto druhá Bratislava, samozrejme, nejestvuje, ani nikdy nejestvovala. Ale niekedy, na okamih, podarí sa mi v bdelom stave zazrieť akúsi jej nie celkom vydarenú podobizeň. Je to len momentka. Krátke zahryznutie do hrdla.“ Vilikovský o tomto domove hovorí aj ako o snovej vlasti, ktorej na tomto svete niet.

V eseji Moja Bratislava to napísal ináč, ale podobne: „Ale predsa len je, možno, moja Bratislava: keď som sa dolu hlavou ponoril pod hladinu Dunaja a cítil som, ako ma unáša prúd, počul som celkom pri dne tiché sipenie: to spievali kamienky a presýpaný piesok. Zvuk šiel stále so mnou, čoraz rýchlejšie, opojne, a vedel som, že keď sa vynorím, na druhom brehu zazriem mesto, zaliate slnkom a ďaleké.“



Engerau, Petržalka, detské výpravy do marhuľových záhrad... to všetko už nie je miestom pamäti, ale miestom v pamäti. Je však aj nová Petržalka, kde si už deti nespomínajú na núdzové pristátie lietadla s maďarskou posádkou na matadorskej lúke.



To však neznamená, že dnešní mladí Petržalčania nemajú svoje miesta pamäti. Devätnásťročný Juro to hovorí takto:

petržalka je úžasná tým

    že tam vlastne tá anonymita
      robí ten
        genius loci


          lebo to je to
            v čom sa môžem
              cítiť
              bezpečne

      že môžem existovať
    bez toho aby mi niekto nazeral
do duše
alebo hocikam


      proste si kráčaš
        hodiny medzi barákmi
          stretneš
            milión ľudí
            a
            nikoho nemusíš pozdraviť


Autor je literárny vedec, profesor Humboldtovej univerzity v Berlíne a prezident Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Vzdelávanie pre život

Ukončenie vzdelávacieho programu pre učiteľov so zameraním na reformu vzdelávania

4. sústredenie

3. sústredenie

2. sústredenie

1. sústredenie

Informácie a organizačné pokyny pre účastníkov vzdelávacieho programu