5.5.2008 | Martin Mojžiš | Nielen o škole

Vedecké poznatky sa na našich školách učia zväčša tak, že učitelia ich deťom takzvane odovzdávajú. Neraz dokonca v rovnakej forme, v akej ich sami prijali. Potom sa to precvičuje, sem-tam sa pritrafí nejaká aplikácia. Nie je to málo? – spýtal by sa klasik.

V minulom čísle .týždňa sme sa v téme venovali školskej reforme (viac napr. tu). To je tá vec, o ktorej sa veľa hovorí, ale nikto nevie, ako vlastne vyzerá. O tom, ako by mohla alebo dokonca mala vyzerať, však existujú veľmi konkrétne a rozumné predstavy (bohužiaľ, nie v okruhu ministra Mikolaja). V nasledujúcej sérii piatich článkov sa pokúsime ilustrovať tieto predstavy na príklade prírodovedných predmetov.

.niekoľko otázok

Myslíte si, že by bolo celkom fajn, keby si deti v rámci preberania učiva venovaného poľnohospodárskym plodinám skúsili spletať nitky z prírodných materiálov a špagát z nitiek? Myslíte, že by bolo fajn, keby si utkali kúsok látky a potom by sa z internetu pokúsili dozvedieť niečo o princípe kolovrátku, krosien a tkáčskeho stavu?

Bolo by dobré, keby si pomocou primitívneho mlynského kameňa zomleli trochu obilia a upiekli nekvasený chlieb (a kvasený pri preberaní kvasiniek)? A bolo by zlé, keby sa pokúsili vyextrahovať cukor z cukrovej repy a potom by im učiteľ porozprával niečo o tom, akú úlohu zohrala cukrová trstina v dejinách Latinskej Ameriky?

Súhlasili by ste s názorom, že mnohé otázky zo zoológie by sa dali preberať v rámci biológie človeka? Napríklad, prečo ryby dokážu dýchať pod vodou a delfíny nie? Alebo prečo sa krava dokáže pásť a lev nie? Alebo v čom sa odlišuje rozmnožovanie slimákov, kaprov, štrkáčov, tučniakov a nás? A aký by bol váš názor na didaktickú užitočnosť krátkej scénky simulujúcej fungovanie pečene alebo obličiek, ktorú by deti samy vymysleli a zahrali?

Bolo by zaujímavé, keby sa žiaci vzorce pre obvod a obsah kruhu nedozvedeli od učiteľa, ale sami by ich s učiteľovou pomocou objavili? A čo Pytagorova veta, tam by to nebolo zaujímavé? Myslíte, že by bolo rozumné, aby sa základom štatistiky deti učili na vlastných prieskumoch, ktoré by si vymysleli aj zrealizovali?

Považovali by ste za užitočné, keby sa žiaci pri preberaní Napoleonských vojen dozvedeli niečo z vojenskej stratégie a taktiky? Alebo niečo o diplomacii? Alebo o tajnej polícii? Alebo tom, ako tieto vojny ovplyvnili vzdialené kontinenty (napríklad presťahovaním portugalského kráľovského dvora do Brazílie alebo predajom Louisiany Spojeným štátom americkým)?

A myslíte si, že toto všetko by malo byť povinné?

.rámcové a školské

Nech by sa nám vyššie uvedené námety akokoľvek páčili, je celkom vylúčené urobiť z nich povinné veci. Dôvod je jednoduchý – podobných námetov existujú stovky a všetky sa do povinných školských osnov nemôžu zmestiť ani pri najlepšej vôli.

A čo keby sme tam teda dali ako povinné len niečo? Čo keby sme tam dali len tie veci, ktoré sme pred chvíľou vymenovali? Takýto postup by celkom zodpovedal ľudskej vlastnosti vidieť len to, čo mám priamo pred očami, a veselo ignorovať všetko ostatné. Ale hádam netreba vysvetľovať, že to nie je dobrý postup (už len preto nie, lebo medzi ignorovanými vecami môžu byť mnohé oveľa lepšie, než tie vymenované).

Tak čo teda máme robiť? Existuje nejaký spôsob, ako takéto veci dostať do škôl, keď to nemôžeme uložiť ako povinnosť? Áno, existuje niekoľko takých spôsobov. Jeden z nich, ktorý to robí systematicky, je takzvaný dvojstupňový model tvorby vzdelávacích programov.

Základná myšlienka spočíva v tom, že na úrovni štátu sa uloží ako povinné len akési základné jadro, ktoré má tvoriť niečo okolo polovice preberaného učiva. Toto jadro, ktoré sa môže nazývať rámcovým alebo štátnym vzdelávacím programom, definuje spoločný rámec pre všetky školy.

Jednotlivé školy potom doplnia rámcový program svojím školským programom, v ktorom jasne definujú, na čo bude daná škola klásť dôraz. Či na cudzie jazyky, na prírodovedné predmety, alebo na basketbal. Alebo rovnomerne na všetky oblasti. A podobne ako rámcové programy nechávajú veľkú voľnosť školám, školské programy by mali nechať veľkú voľnosť učiteľom.

Ak chceme dostať do škôl nové veci, ktoré považujeme za užitočné, môžeme to robiť na všetkých troch úrovniach. V malej miere na úrovni štátnych vzdelávacích programov (tam najmä ako inšpiráciu a dokreslenie celkového ducha týchto programov), vo väčšej miere na úrovni školských programov a v najväčšej miere na úrovni samotných učiteľov. Pričom učitelia nemusia byť všetci rovnako invenční. Dobré nápady majú tendenciu šíriť sa a je veľmi pravdepodobné, že skôr či neskôr ich začnú používať aj tí učitelia, ktorí ich sami neobjavili.

.čo z toho?

Zavedenie skutočného dvojstupňového modelu vzdelávania (a nie jeho neslušnej mikolajovskej karikatúry) do nášho školstva by umožnilo všelijaké celkom dobré veci.

Napríklad v biológii by sa mohla učiť systematika botaniky a zoológie v miere oveľa menšej ako dnes, a navyše zaujímavejšie. Učiteľ by mohol priniesť do triedy kartičky s obrázkami zvierat či rastlín a požiadať deti, aby ich usporiadali podľa príbuznosti. Mohol by nechať pracovať decká v troj-štvorčlenných skupinkách, ktoré by potom predebatovali svoje výsledky a snažili sa nájsť argumenty v prospech svojej klasifikácie. Nakoniec by učiteľ mohol povedať, ako to urobil Linné. A hovoril by to deťom, ktoré by boli v problematike svojím spôsobom racionálne zorientované a emocionálne zaangažované.

Na fyzike by si učiteľ mohol dovoliť venovať niekoľko vyučovacích hodín celkom jednoduchej úlohe – napríklad zmerajte rýchlosť zvuku. Decká by museli samy vymyslieť metódu, ako to budú merať. Potom by to odmerali a zistili by, že ich výsledok sa dosť výrazne líši od toho, čo uvádzajú fyzikálne tabuľky. Spolu s učiteľom by mohli začať uvažovať, kde sa stala chyba, a pritom by zrejme prišli k otázke presnosti merania a k vylepšovaniu tejto presnosti, čo by viedlo k modifikáciám meracích postupov. Pri vhodnej asistencii učiteľa by prinajmenšom niektorí žiaci mohli prísť až k pojmom systematickej a štatistickej chyby.

Učiteľ matematiky by pri preberaní logiky mohol používať celkom nematematické texty, napríklad pravidlá športových či spoločenských hier, vyhlášky a nariadenia, alebo dopravné predpisy. Žiaci by mohli posudzovať dodržanie či nedodržanie všeobecných pravidiel v jednotlivých konkrétnych prípadoch, alebo by mohli uvažovať o zmene všeobecných pravidiel v prospech alebo neprospech konkrétnych prípadov.

A čo je na tom úplne najlepšie, učitelia by mohli robiť s deťmi stovky a stovky ďalších užitočných vecí, ktoré by autorovi tohto článku nikdy nenapadli, ale učiteľom napadli už dávno. Len o nich nevieme. Pretože máme školský systém, ktorý takým nápadom nepraje.

Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň 18/2008 dňa 28. apríla 2008.