1.2.2016 | Vladimír Burjan | .týždeň

Keď si v kníhkupectve prezriete oddelenie pedagogickej literatúry, zistíte, že kníh o výchove a vzdelávaní u nás vychádza pomerne veľa. No istý typ publikácií je zastúpený menej než skromne.

To, čo chýba, sú všeobecnejšie rozpravy o škole ako osobitej spoločenskej inštitúcii, o jej histórii, filozofii či premenách vzdelávania. Chýbajú aj texty, ktoré by reflektovali súčasné dianie v tejto oblasti. K dispozícii nie sú ani preklady nosných diel, ktoré hýbu súčasnými diskusiami o vzdelávaní (Ken Robinson, Peter Grey, John Holt, John Taylor Gatto či Roger Schank). A preto sa možno tešiť z novej knihy Tomáša Feřteka Co je nového ve vzdělávání.

Autor nepochádza z akademického prostredia. Väčšina akademikov už aj tak dávno stratila kontakt s dianím na základných a stredných školách, nesleduje trendy v tejto oblasti a nezaujíma sa o reálne problémy škôl. Feřtek však trendy sleduje a dokáže o nich aj zrozumiteľne písať. Kniha sa číta výborne, a predsa nejde o oddychové čítanie.

Písať dnes o problémoch školy vôbec nie je ľahké. Sám autor viackrát zdôrazňuje, že tradičné štátne školské systémy (inšpirované pruským vojenským školstvom a zavedené Máriou Teréziou koncom 18. storočia) sa ocitli v kríze. Na ich problémy zatiaľ neexistujú nikde vo svete jasné riešenia. Nemajú ich ani politici, ani experti. A jednoznačné odpovede netreba očakávať ani od tejto knihy.

.krásny starý svet
Feřtek v úvodnej kapitole Krásný starý svět ve století totalit približuje historický kontext, v ktorom sa rodili moderné („vtedy moderné“) školské systémy a prebiehalo masové vzdelávanie v 19. a 20. storočí. Základy štátnych školských systémov sa kládli v autoritárskych štátoch, v dobách priemyselnej revolúcie a v ovzduší modernej (ešte nie postmodernej) spoločnosti. Dnešná škola však musí fungovať v demokratických, postindustriálnych a postmoderných spoločnostiach.

Od čias, keď sa kryštalizovali princípy masového vzdelávania, sme sa vďaka psychológom, pedagógom, neurológom či sociológom naučili veľa o detskej psychike a procese učenia. Opakovane sa potvrdil kľúčový význam motivácie, na ktorú sa v minulosti nebral takmer nijaký ohľad. Navyše sú tu moderné technológie – pre jedných spása, pre iných skaza civilizácie (či vzdelávania).

.prúdy a protiprúdy
Čitateľ knižky, ktorý práve zistil, čo všetko už dnes vieme o mechanizmoch učenia, si nevyhnutne položí nasledujúce otázky: Prečo teda školy vyzerajú tak, ako vyzerajú? Prečo ich nezmeníme, aby fungovali lepšie?

Odpovede nájde v tretej kapitole Proudy a protiproudy. Dozvie sa, že myšlienka výraznej premeny školy nie je ani zďaleka všeobecne prijímaná a že rozdeľuje expertov na dva názorovo protichodné tábory. Situácia vo vzdelávaní je v mnohom podobná dileme vnútri Katolíckej cirkvi.

Jedno jej krídlo poukazuje na nevyhnutnosť uskutočniť aggiornamento – „zdnešnenie“ či modernizáciu navrhnutú Druhým vatikánskym koncilom. Druhé krídlo sa inovácií v cirkvi obáva a považuje ich za ohrozenie. Analogicky (a často aj podobnými argumentmi) namietajú proti modernizácii školy aj viacerí významní európski intelektuáli. Tomáš Feřtek v knihe rozoberá (a odmieta) argumenty dvoch takých „starých mužov“ – rakúskeho profesora Konrada Paula Liessmanna a nemeckého psychiatra Manfreda Spitzera.

Ich polemické knihy vyvolali svojím apokalyptickým tónom veľké diskusie po celej Európe. Stojí za zamyslenie, prečo knihy oboch týchto „konzervatívcov“ vychádzajú v českom, resp. slovenskom preklade takmer okamžite po ich publikovaní v nemčine, zatiaľ čo do prekladov prác „reformátorov“ sa u nás nepúšťa nikto. Len pred niekoľkými týždňami vyšiel český preklad Liesmannovej knihy Hodina duchov, v ktorej autor miestami kruto ironizuje a zosmiešňuje moderných reformátorov vzdelávania typu Tomáša Feřteka či autora tejto recenzie.

.od príhody k príhode
V poslednej kapitole zhŕňa autor zmeny v českom školstve po roku 1989. Jeho porevolučný vývoj charakterizuje ako viac-menej chaotický a vopred nepremyslený súhrn ad hoc opatrení, ktoré viedli k postupnému rozpadu systému. Pripomenul mi tým vyjadrenie nemenovanej českej expertky, že ich školstvo sa pohybuje „od príhody k príhode“.

Hoci zmien bolo pomerne veľa, označenie reforma znesie iba súbor opatrení zavedený v roku 2005. Aj tu štát podľa autora zlyhal, a to hneď dvakrát: v čase prípravy reformy, ako aj pri jej zavádzaní do praxe. Nádej na pozitívne zmeny vidí Feřtek v nastupujúcej generácii rodičov, z ktorých mnohí poznajú situáciu vo svete a želajú si pre svoje deti lepšie vzdelávanie. Tí by mohli vyvinúť dostatočný tlak na školy aj na politikov, aby sa veci začali meniť k lepšiemu.

Kniha má vysoký potenciál zaujať i poučiť. Jediným miestom, kde sa inak veľmi progresívny a v modernom svete zorientovaný autor dopustil malého anachronizmu, je sekcia Čo čítať ďalej. Tá obsahuje ďalšie odporúčané knižné publikácie. Sekcia by však mohla odkazovať aj na dokumenty dostupné v elektronickej forme, na webové stránky, videá či podcasty. Je pravda, že mnoho odkazov tohto typu sa nachádza v poznámkach pod čiarou, no čitateľ by azda uvítal, keby ich našiel zoskupené na jednom mieste.

Kniha Tomáša Feřteka by mala byť povinným čítaním pre tých, ktorí riadia školstvo a rozhodujú o jeho budúcnosti. Hrozí totiž, že ak nebudú čítať tento typ kníh, veľa nového sa v školách neudeje.

Autor je riaditeľom spoločnosti EXAM testing a šéfredaktorom časopisu Dobrá škola.

Článok bol pôvodne uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 18. januára 2016 a nájdete ho tu.