Akreditácie – choroba alebo liek?

20.10.2015 | Martin Mojžiš | .týždeň

Je dlhoročným členom Akreditačnej komisie, ktorú časť akademickej obce považuje za liek pre choré slovenské vysoké školstvo, zatiaľ čo iná časť ju považuje za súčasť choroby. Pred siedmimi rokmi sa stal predsedom tejto komisie. Ľubor Fišera.


.výsledkom nedávno zverejnených komplexných akreditácií slovenských univerzít je zaradenie piatich z nich do kategórie vysokých škôl, ktorým neprináleží názov univerzita. O ktoré školy ide?
Podmienky nesplnili Katolícka univerzita v Ružomberku, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka a Univerzita veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach.


.ako sa tieto školy stavajú k návrhu odobrať im štatút univerzity?
Prvá reakcia, ktorú som videl v televízii, bola dosť šokujúca. Tvrdili buď, že ide o nejaké administratívne pochybenia, alebo že všetky nedostatky už majú odstránené. Ja si však myslím, že nešlo o administratívne chyby a že nedostatky odstránené nielenže nie sú, ale v priebehu jednoročnej lehoty, ktorá už začala plynúť, ani odstránené nebudú. Tá jednoročná lehota totiž v skutočnosti nie je rok sám o sebe, to je súčasť šesťročného obdobia. A zmeniť za rok hodnoty zodpovedajúce šiestim rokom, to naozaj nie je jednoduché.


.vysoké školy, ktoré dopadnú v komplexnej akreditácii najhoršie, asi nemajú Akreditačnú komisiu vo veľkej láske. Zaujímavé však je, že kritické hlasy k práci komisie sa ozývajú aj z univerzít, ktoré dopadli v akreditácii veľmi dobre. Viete o takýchto hlasoch?
Niečo o tom viem. Ale myslím si, že to asi vychádza z neznalosti toho, čo vlastne Akreditačná komisia robí.


.neviem, či je to z neznalosti. Mnohí ľudia s vysokým akademickým kreditom – ako napríklad profesor Brunovský alebo docent Černý z FMFI UK – považujú Akreditačnú komisiu za chorú súčasť chorého systému, ktorá nielenže nepomáha chorobu odstrániť, ale v skutočnosti bráni účinnej liečbe.
Bolo by to treba konkretizovať, bez konkrétnych výhrad je k tomu ťažké niečo povedať.


.dobre, tak skúsme najprv určiť diagnózu, a potom sa budeme baviť o tom, či Akreditačná komisia v terapii pomáha, alebo skôr škodí. Aké sú podľa vás najpálčivejšie problémy slovenského vysokého školstva?
Najväčším problémom je strašne málo financií, ktoré do vysokých škôl idú. Neviem čísla za všetky odbory, ale napríklad v chémii dostávajú české vysoké školy šesť- až osemkrát viac peňazí ako slovenské školy. Podobne je to vo všetkých odboroch a takto to beží už aspoň pätnásť rokov. Nijaká slovenská vláda nemala skutočný záujem o školstvo. Ďalší problém je, že aj to málo peňazí sa nerozdeľuje rozumne. Veľká časť celkového balíka sa delí podľa počtu študentov a školy preto vymýšľajú študijné programy nie tak, aby boli čo najkvalitnejšie, ale tak, aby pritiahli čo najviac študentov.


.úplne súhlasím. Asi najväčším problémom je podvyživený systém financovania, pri ktorom dostávajú mizerné školy v podstate rovnako ako tie najlepšie.
Ale s tým nemôže Akreditačná komisia absolútne nič robiť.


.isteže, s tým môže niečo urobiť len vláda alebo parlament. Lenže všetci predsa vieme, že tí neurobia nič. Najhoršie školy by vôbec nemali byť financované, ale na takýto krok tu nijaká vláda nenájde odvahu.
Ale to nie je chyba Akreditačnej komisie. My sme poradný orgán vlády a každé dva roky jej dávame odporúčania, kde vždy navrhujeme zvýšenie objemu financií pre vysoké školy.


.áno a na základe komplexnej akreditácie poviete aj to, ktoré školy sú relatívne dobré a ktoré zlé, čiže ktoré si zaslúžia viac peňazí a ktoré menej. Lenže vláda na základe toho neurobí nič, alebo len nejaké kozmetické zmeny. Čiže pomáhate vytvárať zdanie, že sa niečo deje, a pritom sa nedeje nič.
Ale to nie je nič. Na základe komplexnej akreditácie sa napríklad delí nejaká časť výskumných peňazí. Myslím, že jedna šestina sa delí na základe výsledkov komplexnej akreditácie. Možno by sa mohlo viac, to je druhá vec, aj je tam iný koeficient, než aký sme chceli presadiť, ale má to aj finančné dôsledky.


.ale asi nie nejaké výrazné. Celkovo sa delí malý balík a aj tie slabučké školy z neho dostávajú objem porovnateľný s našimi najlepšími univerzitami.
Áno, veľa problémov pochádza z toho, že ten balík je malý. Keď sa delí malý balík, tak sa vždy musia vymýšľať všelijaké sofistikované metódy. Nám sa však podarilo sprísniť kritériá na posudzovanie vysokých škôl. A nebolo to ľahké. V Akreditačnej komisii sú ľudia z rôznych vysokých škôl a vždy je tam boj o náročnosť kritérií. Veľa členov ťahá tú svoju vysokú školu ako väzeň železnú guľu a ona ho nepustí.


.lenže vždy, keď presadíte nejaké kritériá, tak aj tie slabé školy sa im dokážu rýchlo prispôsobiť. Keď začnete sledovať počty publikácií, tak ich počet prudko stúpne, pretože sa publikuje každá blbosť v časopisoch, ktoré nikto nečíta. Keď začnete sledovať počty monografií, tak školy si založia vlastné vydavateľstvá, ktoré vydajú každú dizertačnú prácu ako monografiu. A tak ďalej.
Slovenské vysoké školy sa nedokážu postaviť k problémom chlapsky, vždy sa ich snažia nejako obísť. Takže za posledných šesť rokov síce publikačná činnosť výrazne vzrástla, ale v mnohých prípadoch ide o takzvané zborníkové publikácie, ktorých kvalita býva často nízka. Takých publikácií bolo okolo desaťtisíc. S monografiami je to podobne. Ja uznávam skutočné zahraničné monografie, ale tu sa často monografie vyrábali umelo. Mne sa však podarilo presadiť napríklad to, že monografia už nie je nutnou podmienkou pri menovaní profesora.


.a to sme pri ďalšom probléme. Nezmyselná tradícia menovania profesorov prezidentom vytvára nutnosť klásť na profesorov všelijaké formálne podmienky a kontrolovať ich dodržiavanie. Nebolo by prirodzenejšie a jednoduchšie, keby mala každá univerzita menovanie svojich profesorov plne vo svojej právomoci a kvalita školy by sa posudzovala podľa kvality jej profesorov?
Ale veď už asi tri roky platí, že univerzity si samy určujú kritériá na profesorov. Akreditačná komisia potom overuje, či univerzita pri návrhu profesorov splnila svoje vlastné kritériá. A keď zistíme, že ich nedodržali, tak na tri až päť rokov strácajú právo menovať docentov a navrhovať profesorov. To už sa v niekoľkých prípadoch naozaj stalo, takže školy si už na to dávajú pozor.


.ale to je presne jedna z tých absurdností, na ktorých sa Akreditačná komisia podieľa. Univerzita, ktorá si dá náročnejšie kritériá, sa tým vystavuje riziku, že na tie náročnejšie kritériá doplatí.
To máte pravdu, menovanie profesorov prezidentom prináša takéto veci. My s tým tiež nesúhlasíme, ale nemôžeme s tým nič robiť. Naozaj sa môže stať, že dobrá škola požaduje od profesora napríklad štyridsať publikácií, takže keď ich má niekto len tridsaťdeväť, tak sa nemôže stať profesorom. A my na to musíme upozorniť. A súčasne sa môže stať, že iná škola požaduje len osem publikácií, takže ak má niekto tých osem, tak my musíme konštatovať, že kritériá splnil. Aj preto Akreditačná komisia zaviedla pre jednotlivé odbory akési minimálne kritériá, ktoré musí prijať každá škola. Môže si dať aj prísnejšie kritériá, ale to minimum musí splniť.


.čo potom vedie k tomu, že nejaká škola si dá do kritérií, že dotyčný musí vydať aspoň jedny skriptá, a keď potom príde zo zahraničia niekto, kto skriptá nemá, tak sa nemôže stať profesorom. Aj keď inak vysoko prekračuje všetky ostatné kritériá.
Áno, ten prípad poznám. Na jednu univerzitu nám totiž prišlo z inej univerzity anonymné udanie, že podmienka skrípt nie je v tomto konkrétnom prípade splnená. Pred komplexnou akreditáciou nám vždy chodí strašne veľa anonymov a niektorými sa musíme zaoberať. Jeden na druhého žalujú a často si pritom vymýšľajú.


.keď sa to takto povie, tak to vyzerá, že vysoké školy sú ako nesvojprávne deti a Akreditačná komisia má akýsi morálny a akademický kredit ich posudzovať a triediť. Ale ten kredit predsa nemôže byť väčší ako kredit univerzít, z ktorých pochádzajú členovia komisie.
Ale je to aspoň tak, že väčšina členov pochádza z našich najlepších univerzít. Možno aj z tohto dôvodu sa Akreditačná komisia snažila presadiť rozdelenie našich univerzít na dve kategórie, na výskumné a tie ostatné. Výskumné univerzity, alebo ich môžeme volať excelentné, by boli štátom riadne financované, a tie ostatné by si mohli ponechať názov univerzita, ale ich financovanie by bolo iné. Jednoducho by sa to financovanie nejako odstupňovalo. Ale voči tomu bol vždy veľký odpor, to tu nemôže prejsť.


.cez koho to nemôže prejsť?
Cez slovenskú rektorskú konferenciu. Akreditačná komisia nie je, na rozdiel od rektorskej konferencie, zastupiteľský orgán. V tejto komisii majú naše najlepšie univerzity troch-štyroch členov, niektoré z tých slabších tam nie sú zastúpené vôbec. Ale v slovenskej rektorskej konferencii má každá škola jeden hlas. A tam nič neprejde. Pamätám sa napríklad na hlasovanie o tom, či by sa mal zvýšiť rozpočet prírodovedných a technických odborov. Za zdvihli ruky len tí rektori, ktorí mali na svojej škole takéto odbory. Tam každý vidí veci len cez svoje záujmy.


.nie je problém aj v tom, že u nás ani tie lepšie univerzity nemajú dostatok sebaúcty a hrdosti na to, aby už konečne prestali hrať tieto hry? Čo by sa napríklad stalo, keby Univerzita Komenského odmietla odovzdať vašej komisii tie kvantá podkladov na komplexnú akreditáciu. Navrhli by ste odobrať jej po takmer sto rokoch existencie pomenovanie univerzita? A keby aj, prečo by ju to malo zaujímať?
Keby to urobila Univerzita Komenského, tak by to tak urobili všetky školy a potom by si robili, čo by chceli. Ja uznávam, že pre niekoľko univerzít je to strata času, podobne ako je pre dobrého študenta strata času ísť na skúšku. Ale keby tá skúška nebola, tí ostatní by to zneužili.


.ale tu tá skúška vôbec nie je potrebná. Každý, kto do problematiky vysokých škôl čo len trochu vidí, vie okamžite povedať, ktoré školy sú nadpriemerné a ktoré podpriemerné. Otázka nestojí tak, či ich vieme odlíšiť, ale či s tým chceme niečo urobiť. Už sa opakujem, ale vlády to zjavne nechcú, tak načo namáhavo potvrdzovať to, čo všetci aj tak vedia a s čím sa nič zásadné robiť nebude?
Ale o tom nerozhoduje akreditačná komisia. Ide o systémové rozhodnutie ministerstva, kde povedali, že potrebujeme toľko a toľko percent študentov a nasekali vysoké školy. Od ministerstiev pochádzajú aj podmienky pre zamestnancov štátnej správy, že na takú a takú pozíciu musí mať človek bakalársky alebo magisterský titul. Ale akreditačná komisia nerobí len akýsi rebríček vysokých škôl a návrhy na priznanie či nepriznanie titulu univerzita. My napríklad posudzujme všetky študijné programy a mnohé z nich neschválime. Vyradili sme desať až dvanásť percent programov, a to aj na dobrých školách. Celkový priemer je pätnásť až dvadsať percent neschválených študijných programov, pričom napríklad v Poľsku sú to len štyri percentá, ktoré neprejdú.


.lenže tých študijných programov je niekoľko tisíc. Ako môže dvadsaťdvačlenná Akreditačná komisia zodpovedne posúdiť tisícky študijných programov?
Odkedy som predsedom, a to už je sedem rokov, tak kladiem veľký dôraz na pracovné skupiny. Člen akreditačnej komisie si vytvorí pracovnú skupinu, do ktorej si navrhne odborníkov z rôznych oblastí a ja to schválim. Tých štyritisíc študijných programov nekontrolovala Akreditačná komisia, ale jej pracovné skupiny. Tie vypracujú správu o svojej oblasti a o tej správe potom hlasuje Akreditačná komisia.


.ale ak to tie pracovné skupiny robia poctivo, tak je to obrovské množstvo človekohodín vyčerpaných na to, aby sme sa dozvedeli to, čo sme už dopredu vedeli. Na to, aby si človek urobil správny obraz o Trenčianskej univerzite, si stačí vypočuť jedno vyjadrenie Richarda Rybníčka. Netreba k tomu stovky hodín práce najkvalifikovanejších slovenských odborníkov.
Ale takto je to v celej Európskej únii. Akreditačné komisie akreditujú študijné programy. A okrem Česka a Slovenska sú akreditačné komisie nezávislé organizácie. U nás sú to len poradné orgány vlády. Ale za tých sedem rokov sa len v ôsmich prípadoch stalo, že minister nerešpektoval odporúčanie Akreditačnej komisie. Vždy bol za tým nejaký politický záujem, ale osem, to nie je veľa. Čiže aj u nás môžeme povedať, že Akreditačná komisia je de facto nezávislá. De iure nie je, ale de facto je.


.a tie akreditačné komisie všade akreditujú detailné programy? Nie je to tak, že akreditujú len celé odbory alebo zamerania? A že detaily jednotlivých programov už sú v právomoci tých akreditovaných zameraní?
V Česku teraz idú meniť zákon – a mne sa to veľmi páči – a akreditované budú inštitúcie. A akreditovaná inštitúcia si potom môže sama zvoliť študijné programy. Ale je to tam ošetrené nejakými ďalšími podmienkami, takže určite neplatí, že akreditovaná vysoká škola si už bude môcť robiť, čo sa jej zachce.


.mimochodom, české univerzity sa nám vzďaľujú čoraz vyšším tempom a naši študenti tam odchádzajú študovať nie kvôli nejakým výsledkom komplexných akreditácií, ale jednoducho pre dobrú povesť tých škôl. My sme za dvadsaťpäť rokov dokázali naše vysoké školstvo len zhumpľovať. Má na tom svoj podiel viny aj Akreditačná komisia?
Je to poradný orgán. Ak vlády nič nerobia, to nie je chyba Akreditačnej komisie.


.a ste pripravení povedať niekedy dosť? Je tu pacient, ktorý sa volá slovenské vysoké školstvo, ten pacient je vo vážnom stave a treba ho liečiť. My odporúčame takúto liečbu a ak budete naše odporúčania ignorovať, tak jednoducho odchádzame. Existuje nejaká hranica, za ktorou by ste toto povedali?
Ale takto to nie je nikde vo svete. V Rakúsku ani v Nemecku nepovie akreditačná komisia vláde, koľko má dať peňazí, alebo čo má robiť. Povedia len, či môže byť daný študijný program akreditovaný, alebo nie.


.záverečná otázka. Keby ste mohli so slovenským vysokým školstvom niečo robiť a nemuseli by ste brať ohľad na dnešné obmedzenia, čo by ste robili?
(Dlhé rozmýšľanie.) Neviem, či by som vedel na takúto otázku odpovedať. To je presne ten typ otázky, aké je lepšie radšej ani nedostať. Ale keby som musel, asi by som povedal zas len to, čo som hovoril na začiatku. Zvýšiť rozpočet, odstrániť financovanie na študenta, zaviesť kategóriu výskumných univerzít, zaviesť numerus clausus na odbory ako sociálna práca alebo masmediálna komunikácia – s tým, že štát by platil len určitý počet študentov v týchto odboroch.


.a ponechali by ste dnešný stav, že niekto iný než univerzity samy strážia kvalitu profesorov, docentov a samotný štatút univerzity. Alebo by univerzity mali samy niesť zodpovednosť za svoju povesť?
Bol by som za to, že školy si môžu ustanoviť svojich profesorov, ale podmienkou by bolo, že spĺňajú určité dopredu určené kritériá dané predovšetkým počtom vysoko kvalitných publikácií a citácií.


Ľubor Fišera
Narodil sa v roku 1945 v Bratislave. Je slovenský chemik, profesor organickej chémie na Slovenskej technickej univerzite. V roku 2005 mu bolo pri príležitosti 60. narodenín venované špeciálne číslo amerického časopisu ARKIVOC. V roku 2006 mu bola udelená pamätná medaila profesora Kosta. V súčasnosti je predsedom Akreditačnej komisie.


Martin Mojžiš. Rozhovor bol pôvodne uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 12. októbra 2015 a nájdete ho tu.

.týždeň

.pod lampou: Svet, ktorý zahodil vzdelanosť?

Malo zmysel testovať deviatakov? /Polemika/

Akých sto dní?

Ako pohnúť spiacim slonom?

Pán premiér, čo máte prázdniny?

Môj návod ako štrajkovať

Akreditácie – choroba alebo liek?

Naše školstvo je zlé

Marek Tesar: Ako sa učí na Novom Zélande

Krajina bez ideí?

Politika do škôl patrí

Viac otázok než odpovedí

Vysoké školy: Univerzity, absolventi, prax

Vlado Burjan: Učenie potrebuje odluku od štátu

Vzdelávanie bez limitov

Juraj Draxler: Každá strana má biznis pozadie

Zoznámte sa: Juraj Draxler

Domáce vyučovanie zamrzlo na prvom stupni

Milióny vyhodené do vzduchu

Budúcnosť našich detí nie je ružová

Planéta /ne/vedomostí

Neviditeľné deti

Rastú nám digitálni dementi?

Čaplovičovo vysvedčenie

Ako zachrániť remeslo

Duch socializmu žije v našich školách

Zuzana Zimenová: Chceme vedieť viac je obojsmerná informačná kampaň

Bez priateľov nezmôžeme nič

Čo je zrkadlom našej spoločnosti

Aby nevznikla stratená generácia

Vďaka Bielym vranám!

V školstve vládne totalita

Keď Čaplovič napráva Mikolaja

Naučte děti číst

Slovensko pôsobí tak, ako keby spalo

Viac muziky za menej peňazí?

Podpora učiteľa spojila Košice s Bratislavou

Učitelia sa zobudili, čosi sa deje

Prebudení učitelia

Kľúčom sú dobré verejné základné školy

Učitelia sa musia prestať báť

Učiteľ si vyrába pomôcky sám a kontroluje ministerstvo

Štrajk učiteľov, zrada a porážka

Mali sme inšpekciu

Dve správy o stave školstva

Pridávajú školy hodnotu?

Školské testy – dobrý sluha, zlý pán

Merať či nemerať vo vzdelávaní?

Inšpekcia, byrokracia, a tak vôbec

Pohľad zvonku

Načo je komu školská inšpekcia?

Pedagogika videná očami biológie

Reforma školstva – pohľad z riaditeľne

Reforma či perestrojka?

Ad: Planéta testov a garancií

Planéta testov a garancií

Nové školstvo a .týždeň