Vysoké školy: Univerzity, absolventi, prax

31.3.2015 | Martin Mojžiš | .týždeň

V akom stave sa nachádzajú slovenské vysoké školy? Pripravujú dobre svojich študentov pre „potreby trhu práce“? Z čoho máme vychádzať pri hľadaní odpovedí na tieto otázky? Máme k dispozícii relevantné štatistiky?


Minulý týždeň absolvoval premiér Fico kontrolný deň na ministerstve školstva. Po jeho skončení povedal, že ak dáme nabok ideologický balast, bolo vysokoškolské vzdelávanie pred rokom 1989 podstatne kvalitnejšie, ako je dnes. Ako na to prišiel?

Bolo by celkom zaujímavé zistiť, prečo považuje Robert Fico ideológiu marxizmu-leninizmu – ktorú univerzitám nekompromisne vnucovala jeho vlastná komunistická strana – za ideologický balast. Ale o to nám tu teraz nepôjde. Z dnešného pohľadu je totiž oveľa dôležitejšie zamyslieť sa nad tým, ako asi prišiel premiér na to, že vysoké školy poskytovali pred Novembrom lepšie vzdelanie, ako tie súčasné.
Dôležité je to preto, lebo všetky plánované zmeny v školstve, o ktorých v poslednom čase hovorí Ficov minister školstva Juraj Draxler, by sa mali odvíjať od triezvej analýzy súčasného stavu. Takáto analýza je nutnou, aj keď nie postačujúcou podmienkou akýchkoľvek rozumných zmien. To, ako výrazne môže hodnotenie súčasného stavu determinovať ďalšie kroky, sa dá pekne ilustrovať už len na tej krátkej vete citovanej v úvode toho článku.
Aké vysoké školy mal premiér na mysli, keď porovnával dnešok s minulosťou? Porovnával len tie školy, ktoré existovali vtedy aj teraz, alebo do porovnania zahrnul všetky vysoké školy, ktoré tu ako huby po daždi vyrástli po roku 1989? Ak to druhé, potom by sa ozdravovanie nášho vysokého školstva zrejme malo začať reorganizáciou, zoštíhľovaním či dokonca rušením „nových“ vysokých škôl. Ak to prvé, potom nestačí zostať pri konštatovaní poklesu úrovne, ale treba si aspoň v hrubých rysoch vyjasniť, čím je tento pokles spôsobený.
Je to tým, že socialistické školstvo bolo jednoducho lepšie? Ak áno, potom treba na vysokých školách znova obnoviť tú skvelú a tvorivú prednovembrovú atmosféru, ovládanú odborne nesmierne schopnými nomenklatúrnymi kádrami. Ak nie, treba po príčinách poklesu úrovne nášho univerzitného vzdelávania pátrať ďalej.
Majú na to vplyv platy vysokoškolských učiteľov, pre ktoré sa tí najlepší často snažia získať miesto takmer kdekoľvek v zahraničí, len aby nemuseli učiť a bádať na Slovensku? Ak áno, možno treba výrazne zvýšiť platy aspoň niektorých vysokoškolských učiteľov. Alebo je úroveň našich vysokých škôl ovplyvnená ani nie tak čiastočným exodom učiteľov, ale skôr študentov? Ak každoročne odchádza veľká časť najlepších maturantov na zahraničné univerzity, ako sa to odzrkadlí u nás? Nemali by sme teda radšej zvyšovať štipendiá? A čo, ak je to ešte inak a celý pokles úrovne je spôsobený len tým, že dnes študuje na vysokých školách podstatne viac mladých ľudí ako v minulosti. Ak je pokles úrovne spôsobený najmä tým, že dnes sa na vysoké školy dostávajú aj študenti, ktorí by sa tam predtým nedostali, tak netreba robiť vôbec nič. Ale možno to tak nie je, možno klesá celková úroveň maturantov a na vysoké školy prichádzajú ľudia pripravení na štúdium oveľa horšie ako v minulosti. Potom ale potrebujeme identifikovať a riešiť problém nie na vysokých, ale na stredných a možno už na základných školách. Tak ako to vlastne je? A čo o tom vie predseda vlády?

.žongléri s číslami
Okrem čisto subjektívneho názoru má premiér k dispozícii aj nejaké kvantitatívne dáta. A ak môžeme niečo usudzovať z výsledkov, ktoré nedávno zverejnili rôzne štátne inštitúcie, sú to najmä dáta o pracovnom uplatnení absolventov vysokých škôl. Čiže nie údaje relevantné pre posúdenie škôl podľa prirodzených akademických kritérií, ale skôr technokratické údaje, ktorých výpovedná hodnota je tým vyššia, čím viac vnímame univerzity len ako výrobné linky.
V našich špecifických slovenských podmienkach však nielenže poriadne nevieme, čo s dátami robiť (a ak by sme aj vedeli, prejaví sa to až so značným oneskorením), u nás dokonca ani len tie surové dáta nie sú veľmi spoľahlivé. Renáta Králiková porovnáva v druhom texte tejto .témy jednotlivé zdroje dát a ukazuje, ako sú navzájom nekompatibilné a ako nesystematicky sa s nimi pracuje pri vyvodzovaní rôznych záverov.
Akési základné trendy sa v hrubých rysoch zistiť dajú – viac o tom píše Denisa Gdovinová v treťom texte – ale na nejaké jemnosti môžeme pokojne zabudnúť. Ku všetkým kvantitatívnym výsledkom, ktoré nám bude prezentovať ministerstvo školstva alebo Inštitút finančnej politiky, bude treba pristupovať s nedôverou a veľkou ostražitosťou.
Nech je preto autorovi tohto článku dovolené podeliť sa s čitateľmi o svoju osobnú skúsenosť s prácou človeka, ktorý takéto dáta spracúval a vyhodnocoval pre ministerstvo školstva v minulosti a dnes je vo vysokej pozícii na jednej z inštitúcií, z ktorej pochádzajú najnovšie dáta.
Celkom náhodou a nečakane sme sa spolu s ďalším redaktorom .týždňa stali na ministerstve školstva svedkami internej prezentácie takmer finálnej verzie jednej internetovej stránky. Na tejto stránke malo ministerstvo zverejniť (a neskôr naozaj zverejnilo) porovnanie jednotlivých vysokých škôl a fakúlt kombináciou dát zo sociálnej poisťovne a zo samotných vysokých škôl. Pri predvádzaní konkrétnych príkladov sa zrazu ukázalo, že škola, ktorá bola a je notoricky známa ako veľmi problematická, sa umiestnila v jednej z tabuliek veľmi dobre a skončila na jednom z prvých miest. Na otázku, či to nie je dôsledok nejakej softvérovej chyby, náš expert sebavedomo odpovedal, že nie. Ukázalo sa, že je to dôsledok vedomej zmeny jedného konkrétneho parametra v programe. Túto zmenu si vynútila predchádzajúca prezentácia, v ktorej, naopak, jedna celkom slušná škola dopadla príliš zle. Ale expert pohotovo ponúkol riešenie: ak by sa s tým trochu pohral, vedel by zrejme hodnotu parametra nastaviť tak, aby slušná škola nedopadla až tak zle a zlá škola nedopadla až tak dobre.
Čo sme to vlastne videli? Expert predviedol neuveriteľnú manipuláciu s dátami, ktorej výsledkom bolo, že všetko dopadlo presne tak, ako sme očakávali aj bez tých dát. Nuž, ale pri takomto spracovaní (ktoré je prejavom buď totálneho diletantstva, alebo totálneho cynizmu) sú tie dáta celkom zbytočné. A obávam sa, že to nebola nejaká ojedinelá príhoda. Neverím, že by sa odbornosť či morálka dotyčného v priebehu niekoľkých rokov nejako zásadne zmenila. Takže opatrne s číslami, ktoré nám servírujú niektoré ministerstvá.

.veža zo slonoviny
A čo z toho vyplýva pre vysoké školy? Že na vládu sa príliš spoliehať nemajú a že sa o svoju obrodu budú zrejme musieť postarať samy. Isteže, prostredníctvom vlády treba dosiahnuť nápravu aspoň tých najväčších deformácií vo financovaní škôl, ale okrem toho sa treba sústrediť najmä na to, aby sa školy zlepšovali zvnútra.
Netreba sa pritom detailne starať o uplatnenie absolventov a o ich prípravu pre prax. Pokojne sa môžeme zavrieť do slonovinovej veže a vytvoriť v nej to, čo vždy robilo univerzitu univerzitou. Vôbec pritom nejde o to, či sa budú venovať základnému, alebo aplikovanému výskumu a koľko budú mať patentov. Podstatné je vytvoriť čo najzdravšie prostredie, v ktorom sa ľudia (učitelia aj študenti) spoločne a poctivo zaoberajú niečím zaujímavým a pritom ťažkým. Kľúčové slovo je poctivosť. Ak sa podarí na vysokých školách vytvoriť atmosféru poctivosti a náročnosti, pripraví to študentov pre prax lepšie než čokoľvek iné. A ak sa takú atmosféru vytvoriť nepodarí, budú univerzity exportovať do spoločnosti nepoctivosť a lajdáctvo. Pri všetkej zložitosti zabezpečovania chodu vysokých škôl je to v konečnom dôsledku takto jednoduché.


Článok bol pôvodne uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 9. marca 2015 a nájdete ho tu.

.týždeň

.pod lampou: Svet, ktorý zahodil vzdelanosť?

Malo zmysel testovať deviatakov? /Polemika/

Akých sto dní?

Ako pohnúť spiacim slonom?

Pán premiér, čo máte prázdniny?

Môj návod ako štrajkovať

Akreditácie – choroba alebo liek?

Naše školstvo je zlé

Marek Tesar: Ako sa učí na Novom Zélande

Krajina bez ideí?

Politika do škôl patrí

Viac otázok než odpovedí

Vysoké školy: Univerzity, absolventi, prax

Vlado Burjan: Učenie potrebuje odluku od štátu

Vzdelávanie bez limitov

Juraj Draxler: Každá strana má biznis pozadie

Zoznámte sa: Juraj Draxler

Domáce vyučovanie zamrzlo na prvom stupni

Milióny vyhodené do vzduchu

Budúcnosť našich detí nie je ružová

Planéta /ne/vedomostí

Neviditeľné deti

Rastú nám digitálni dementi?

Čaplovičovo vysvedčenie

Ako zachrániť remeslo

Duch socializmu žije v našich školách

Zuzana Zimenová: Chceme vedieť viac je obojsmerná informačná kampaň

Bez priateľov nezmôžeme nič

Čo je zrkadlom našej spoločnosti

Aby nevznikla stratená generácia

Vďaka Bielym vranám!

V školstve vládne totalita

Keď Čaplovič napráva Mikolaja

Naučte děti číst

Slovensko pôsobí tak, ako keby spalo

Viac muziky za menej peňazí?

Podpora učiteľa spojila Košice s Bratislavou

Učitelia sa zobudili, čosi sa deje

Prebudení učitelia

Kľúčom sú dobré verejné základné školy

Učitelia sa musia prestať báť

Učiteľ si vyrába pomôcky sám a kontroluje ministerstvo

Štrajk učiteľov, zrada a porážka

Mali sme inšpekciu

Dve správy o stave školstva

Pridávajú školy hodnotu?

Školské testy – dobrý sluha, zlý pán

Merať či nemerať vo vzdelávaní?

Inšpekcia, byrokracia, a tak vôbec

Pohľad zvonku

Načo je komu školská inšpekcia?

Pedagogika videná očami biológie

Reforma školstva – pohľad z riaditeľne

Reforma či perestrojka?

Ad: Planéta testov a garancií

Planéta testov a garancií

Nové školstvo a .týždeň