Vlado Burjan: Učenie potrebuje odluku od štátu

16.3.2015 | Štefan Hríb | .týždeň

Dlhé roky hľadá spôsob, ako naše deti učiť lepšie. Povzbudzuje, píše, formuje prostredie. Tvrdí, že bez výrazných zmien v školstve bude Slovensko chradnúť, ale nechce byť ministrom. Má lepší nápad. Vlado Burjan.


.po dlhom období boja s mečiarizmom a presadzovania reforiem mám už zopár rokov pocit, že politika prestala byť o ideách. Veľké reformy vraj už máme za sebou a sme z nich unavení. Vo vzťahu k školstvu je takéto tvrdenie veľmi nezodpovedné. Prečo nechávame práve školstvo dvadsaťpäť rokov bokom?
Tému školstva sme naozaj podceňovali. Mali sme pocit, že banky a privatizácia sú dôležitejšie, čo možno aj v prvej fáze bola pravda. Počas prvých piatich či dokonca desiatich rokov by som to politikom možno aj odpustil. Ale odvtedy už prešlo ďalších pätnásť rokov. Zdá sa mi, že chybou všetkých garnitúr sme tento problém podcenili. Zrejme preto, že školstvo spadá do kategórie vecí, ktoré sú veľmi dôležité, ale akoby neurgentné.

.lebo dôsledky vidieť až neskôr?
Presne. Vo všeobecnosti sa politici viac zameriavajú na veci, ktoré sú urgentné, hoci z dlhodobého hľadiska možno nedôležité. V školstve však môžeme čokoľvek odložiť na zajtra a v podstate sa nič nestane. Až na to, že ak to budeme odkladať 15 rokov, tak sa to kruto prejaví. Podľa mňa sa to teraz prejavuje presne v tom, že celá spoločnosť je v akomsi stave prežívania. Nie je pritom pravda, že by sa nič nezmenilo. Čiastkových zmien v školstve prebehlo dosť. Ale všetko to boli skôr drobnosti, o ktorých sa nedá povedať, že by systém niekam zásadne pohli.

.napriek tomu, že situáciu v školstve dlhodobo vnímam, neviem povedať, kam sa pohlo. Počúvam síce o učebných programoch či zmenách vo financovaní, ale nevidím jedinú ucelenú predstavu. Existuje?
Nie. Zmeny, ktoré sa diali, boli skôr hasením prevádzkových problémov. Aj vo firme, ktorá má 80 000 zamestnancov, sa každý druhý deň objaví problém, ktorý treba riešiť. To ale nie je riadenie. Buď sa len hasilo, alebo išlo o voluntaristické nápady nových ministrov, ktorí prišli so svojou osobnou agendou. A keďže tých ministrov bolo osemnásť, máme tu iba množstvo čiastkových riešení. Najhoršie je, že každý minister ťahá rezort iným smerom a tento pohyb sa už nedá prejudikovať ani na základe toho, či je minister z pravicovej, alebo ľavicovej strany. Vzniká tak eklektický chaos, ktorý školstvo nikam neposúva a len zhoršuje jeho imidž v očiach verejnosti. Koniec koncov, aj rodičia mali dlhé roky starosť o iné veci, no v posledných rokoch začínajú oveľa viac vnímať, v akej škole ich deti študujú. A hnevajú sa.

.ako sa absencia vízie v školstve odráža na myslení našich detí?
Keby sme sa opýtali rôznych skupín, prečo je školstvo zlé, každá povie niečo iné. Zamestnávatelia budú poukazovať na to, že nemajú koho zamestnať, lebo to, čo produkuje škola, je nepoužiteľné. Pohľad rodičov bude, že decká chodia zo školy znudené a demotivované a že už aj ony prekukli, že školstvo je len akože. Že sa len treba tváriť, že dávam pozor, formálne dokončiť školu a vypadnúť z nej podľa možností s čo najlepším papierom. Keď sa spýtaš učiteľov, tí zasa budú hovoriť o zlých pracovných podmienkach, o nízkych platoch, byrokracii. A vysokoškoláci odpovedajú nohami  – viac ako 10 000 najlepších absolventov odišlo do Česka alebo ešte ďalej. V každej skupine sa nespokojnosť prejavuje inak, no v konečnom dôsledku tvorí obraz toho, že systém nefunguje.

.a konkrétne u detí?
Hlavný problém školy z pohľadu dnešných detí je irelevantnosť. Deti nechápu, prečo tam vlastne musia chodiť. Nechápu, prečo tam musia tráviť čas spôsobom, ktorý im príde úplne od veci. Majú pocit, že sa učia nepotrebné a zastarané veci, odtrhnuté od života. Všetci dnes volajú po tom, aby škola pripravovala na život, ale väčšina detí ti povie, že to, čo sa učia v škole, sú „haluze“ nesúvisiace so životom.

.lebo väčšinu z vecí, ktoré ich v škole učia, už dávno vedia z televízie a internetu?
Niektoré deti majú pocit, že by sa chceli učiť úplne iné veci, než sa učia v škole a túto potrebu napĺňajú vo svojom voľnom čase. To je ten lepší prípad. Je ale aj veľa takých, ktorí si to nevedia vyriešiť a jednoducho stagnujú. Mne príde najhoršie to, že škola vtláča deťom pocit, že vzdelávanie je niečo nudné, nepochopiteľné a nútené zvonku. Vzdelávanie v takomto poňatí nie je môj problém, ale problém mojich rodičov a učiteľov. To je hrozne zlý postoj.

.často si ospravedlňujeme výsledky volieb a celkové myslenie našej spoločnosti tým, že v ňom stále prevažujú staršie ročníky. Potom ale zisťujeme, že mladší volia a rozmýšľajú rovnako, dokonca často horšie. Súvisí to so školou?
Myslím si, že áno. Našli by sa aj ľudia, ktorí by povedali, že toto nie je úlohou školy. Ja si to nemyslím. Podľa mňa by veľká časť z toho, čo sa v škole učí, mala súvisieť s tým, čo sa deje naokolo. Je úplne absurdné, že teraz sa všade hovorí o Rusku a Ukrajine a učitelia dejepisu alebo občianskej náuky nemôžu vysvetliť z historického hľadiska, ako to s tým Krymom bolo. To sa nedá, pretože majú naplánované, že v druhom ročníku gymnázia budú preberať Južnú Ameriku alebo Egypt. Môžu byť vo voľnom čase bombardovaní správami o Ukrajine, no budú sa učiť o Patagónii. Takto získavajú naše deti pocit, že vzdelávanie je niečo abstraktné, čo nesúvisí so životom.

.naše deti vraj nevedia čítať s porozumením, chýba schopnosť rozmýšľať v súvislostiach. Je to skutočne tak a väzí to aj v školstve?
Nemôžeme hádzať všetko na školu, ale určite má podiel aj na tomto. Aj keď to každý učiteľ poprie, vo väčšine škôl stále prevláda informatívny a autoritatívny výklad. Ja som tu ten múdry učiteľ, ktorý vie a vy tie malé deti. A ja vám teraz poviem, ako to je, vy si len píšte. Okrem toho, že učitelia chrlia na deti množstvo informácií, je v tom ešte aj prvok autoritatívnosti, ktorý zabíja priestor na otázky. U nás sa síce v školách nejaké texty čítajú, ale nie je čas ani priestor na to, aby sa učiteľ spýtal, ako text dieťa pochopilo. Ak by niekto pristupoval k deťom takto, naučili by sa, čo znamená mať názor.

.toto trvá celých 25 rokov?
Toto je závislé od učiteľa, takže to nie je rovnaké na všetkých školách. Ale stále tu prevláda takzvaný transmisívny spôsob výkladu – je tu zbor učiteľov, ktorí vedia a súbor žiakov, ktorí nevedia, a teraz sa to bude mechanicky presúvať z hláv tých prvých do hláv tých druhých. Zaujímavé je, že v dotazníkoch učitelia tvrdia, že to tak nerobia, no žiaci v dotazníkoch hovoria, že tak vyzerá väčšina hodín.

.politici majú radi rýchle riešenia. Na príklade Fínska vidieť, že ak správne zadefinujeme problém školstva, po 15 až 20 rokoch sa vie krajina dostať na prvé miesta v rebríčkoch. Laicky sa teda zdá, že ak by si tu sadli odborníci a dohodli sa, o desať rokov by sme mohli byť ďalej. Alebo nie?
Fíni si uvedomili, že ich zameranie na priemyselnú a papierenskú výrobu začalo byť v osemdesiatych rokoch prekážkou a že ich ekonomika sa rozpadá. Správne odhadli, že to nové, s čím musia prísť, bude v oblasti know-how. Možno nevedeli presne, že to budú mobilné telefóny, ale vedeli, že to musí byť niečo s hlavou, a nie s rukami. Podarilo sa im dosiahnuť konsenzus, že Fínsko sa dostane z ekonomickej krízy tým, že výrazne skvalitní vzdelanie. Vytvorila sa koncepcia a na dlhé obdobie sa politici zaviazali, že aj keď sa budú striedať, línia sa zachová. Ale je ťažké odkukať to a preniesť sem. Mali napríklad na začiatku viac zdrojov. A osobne si tiež neviem predstaviť, že by sa naši politici dohodli na takejto kontinuite. U nás nemajú spoločný názor ani experti, nieto ešte politici. Mimochodom, Fínsko medzičasom už tiež nie je takým suverénom v rebríčkoch. Prišli ázijské krajiny, ktorých model je krutý.

.v akom zmysle?
To je až týranie detí. Ony sú štrnásť hodín denne v škole. To my asi nechceme.

.ale to Fínsko by sme brali. Čo konkrétne urobili oni inak?
Faktom je, že školstvo vo Fínsku je výrazne odpolitizované. Je úplne rešpektovaná autonómia školy. Druhou vecou je, že vzdelávanie je tam hodnotou, ktorá sa pestuje už v rodinách. Fíni sú napríklad jedným z „najčítavejších“ národov na svete.

.ale to platilo aj pred tou zmenou.
Len čo začali v rebríčkoch PISA dopadať dobre, celá zemeguľa sa začala pozerať na Fínsko ako na príklad.

.a čo sa zistilo?
Podľa mňa nič. Školstvo je špecifické tým, že je v ňom nekonečne veľa premenných. A pri nejakej konštelácii týchto premenných funguje. Problém je, že ak je vo Fínsku tristo dôležitých vecí inak, než v tvojej krajine, nikdy nemáš šancu zistiť, ktorá je tá podstatná. Prvý rozdiel však je, že u nich učia tí najlepší. Úplne najlepší absolventi chcú byť učiteľmi a na pedagogiku berú iba každého desiateho. U nás to tak nie je, no a čo máme urobiť, aby to tak bolo? Lebo nie je to len otázka peňazí. Niekde som tiež čítal, že fínčina je jazyk, v ktorom sa ľahko číta, takže aj deti odmala rady čítajú. To je faktor, ktorý nikto z nás neovplyvní. Často sa tiež spomína veľkosť tried. V ázijských krajinách, ktoré sú na vrchole rebríčka, je však v jednej triede často aj 60 či 70 detí.

.keby si mal za seba povedať, čo pomohlo Fínsku najviac, čo by si vypichol?
Viem vymenovať veľa vecí, ktoré sa mi na fínskych školách páčia, len sa zdráham povedať, ktoré sú tie kľúčové. Silno vnímam napríklad to, že na fínskych školách je odlíšená klíma každej individuálnej školy. U nás je škola niečím medzi väznicou, nemocnicou a kasárňou. Všimni si, že už samotné budovy našich škôl to sugerujú. Vo Fínsku majú školy rodinný charakter, sú menšie, dieťa sa pri vchode vyzuje a celý deň je bosé. Deti si s učiteľmi tykajú, ak je dieťa v niečom slabšie, učitelia s ním zostávajú po škole aj dlhšie. Fínska škola sa všeobecne veľmi zameriava na slabších. Ich filozofiou je, že nikto nemôže za to, do akej rodiny sa narodil a úlohou školy je tieto rozdiely mazať tak, aby časom nikto nevedel zistiť, z akej pochádzaš rodiny. U nás sa úloha učiteľa začína vtedy, keď dieťa sedí v lavici a je nadržané na to, čo sa dozvie. Ak dieťa nemá záujem, učiteľ to chápe tak, že to je problém rodiny a nie jeho.

.ak stále pretrváva socialistický obraz slovenskej školy, ako si ho opísal, aká je alternatíva? Lebo existuje aj protipól – teda, že o všetkom rozhodujú deti, z ktorých potom vyrastú jedinci neschopní elementárnej disciplíny a načúvania. Po tomto voláme?
Nie. Samozrejme, že v škole musia mať veci pod kontrolou učitelia a musia byť schopní deti usmerňovať. Ja naozaj nevolám po škole, ktorú riadia deti. No dospelí musia vedieť, ako tú školu zorganizovať, aby žiakov na učenie „namotali". A ono sa to dá. Existujú tu učitelia, ktorí to vedia. Nariekajú len tí, ktorí to nevedia. Vzdelávanie je však proces, ktorý sa nedá robiť nasilu. Ak nenájdem spôsob, ako deti zaujať, nič nedosiahnem.

.po osemdesiatom deviatom sme tu mali rozpadnuté hospodárstvo a hľadali sme metódu, ako ho oživiť. Fungovali rôzne skupiny a think-thanky, z ktorých sa časom vygenerovali reformy a neskôr aj vedenia jednotlivých rezortov. Ale v školstve sa ministrami stávali výlučne nudní politickí nominanti. Neviem si vôbec vybaviť progresívny tím ľudí, ktorých agendou by bolo školstvo. Ako je možné, že v školstve fungujú reformné sily iba individuálne a nie sú schopné vytvoriť silnú skupinu?
Momentálne už máme mimo formálneho vzdelávacieho systému pomerne veľa múdrych a zaujímavých ľudí, ktorí majú kopu dobrých nápadov.

.no nedostávajú sa do funkcií.
Nedostávajú. Možno aj preto, že štátny školský systém vnímajú ako nehostinné prostredie a uvedomujú si, že by v ňom nič nedokázali. Školstvo je zabetónovaný kolos, ktorý ide na zotrvačnosť. Minister, ktorý je vo funkcii v priemere 150 dní, nemá šancu vychýliť jeho smer.

.takže tí šikovní pôsobia len mimo systému?
Pôsobia mimo, a ich možnosti sú obmedzené. Aby sme ale nehovorili iba o tom, že je to problém slovenského školstva, tu sa bavíme o globálnej kríze školy. Školstvo je všeobecne veľmi konzervatívne a jeho model je už nekompatibilný so svetom okolo. Preto všade dochádza k treniu.

.ale šikovní ľudia, ktorí by veci zmenili, tu podľa teba sú?
Áno. Ale nemyslím si, že by bolo riešením zobrať nejakého osvieteného experta z neziskovky, urobiť ho ministrom a dať mu voľnú ruku. Nie je totiž cieľom vymyslieť novú koncepciu, ktorá bude povinná pre všetkých. Úprimne si myslím, že ešte nikde neprišli na to, čo s dnešným zastaraným modelom školy. Akurát, že inde je väčšia sloboda a viac sa ozývajú reformné hlasy. V niektorých krajinách pochopili, že je rozumné dať školám dostatok slobody, aby v malom skúšali nové modely. Vtedy je nádej, že niektorý z takýchto experimentov bude napokon úspešný.

.v malých modeloch to jednotlivci skúšajú aj u nás?
Áno. Napríklad na súkromných, ale aj na niektorých štátnych školách. Problém je, že namiesto toho, aby sa k tomu rezort prihlásil, vidí to veľmi nerád a blokuje to, ako sa len dá.

.ako?
Buď to legislatívne zakáže alebo to inými pákami obmedzí. Toto je tragický omyl všetkých ministrov. Budeme sa donekonečna baviť o tom, či má byť v triedach dvadsať, alebo dvadsaťšesť žiakov, namiesto toho, aby sme sa bavili o tom, či už nie je čas na to, zrušiť dnešný model triedy.

.tvrdíš, že najväčším problémom je zastaraný model školstva, ktorý už nezodpovedá realite. Akékoľvek riešenie vnútri tohto systému je teda len záplatou, ktorá skôr či neskôr povolí?
Áno, a netvrdím to len ja. Tvrdí to množstvo ľudí aj v zahraničí. V zásade tu naozaj máme model z 18. storočia, s učiteľom pred tabuľou a zapisujúcich si žiakov. Nevolám po tom, aby sme od zajtra toto všetko zrušili. Nič by sa však nestalo, ak by sme zopár školám dovolili, aby mohli napríklad zrušiť triedy alebo predmety. Je tisíc možností, ako školu inovovať, no naše kroky idú opačným smerom.

.keď hovoríš o zrušení tried, čo tým máš na mysli?
Nemyslím tým triedy ako miestnosti, ale skupiny žiakov. U nás škola vyzerá tak, že keď ako prvák prídeš do školy, povedia ti: Ty budeš prvá B, toto sú tvoji spolužiaci, sem si sadni. A až po deviatu triedu tráviš školu s touto skupinou žiakov. To je model, ktorý už v mnohých krajinách zrušili, pretože každý psychológ ti povie, že nie je ideálne, keď si iba s rovesníkmi. Často sa hovorí, že škola má aj socializovať. A najlepšie sa predsa socializuje v skupine, kde sú aj o trochu starší, aj mladší od teba.

.no čím si starší, tým väčší máš rozhľad a kapacitu pochopiť nové veci.
To áno, ja nehovorím o miešaní prvákov s ôsmakmi. Ale pokojne by mohli vedľa seba občas fungovať deti s dvoj-trojročnými rozdielmi.

.a učili by sa ten istý predmet?
Nielenže ten istý predmet. Ukázalo sa, že perfektne funguje, keď starší pomôžu mladším.

.na spoločnej hodine?
Čo je to hodina? Ony by sedeli v nejakej miestnosti na sedačke a rozprávali by sa. Tá 45-minútová hodina, ktorá sa začína aj končí zvonením, je v mnohom anachronizmus. Štruktúra školy sa dá v mnohom rozvoľniť bez toho, aby to malo zlý vplyv na vzdelávanie.

.bez toho, aby hrozilo, že mladší budú starších brzdiť?
Áno, dá sa to. Tvrdím, že ak tu je niekto, kto si myslí, že takto je to lepšie a má súkromnú školu, prečo ho, preboha, nenecháme, nech to skúsi? Ak by to aj skončilo zle, tak 40 detí dostalo zlú výučbu. Nepozerajme sa na to tak, že tí ostatní momentálne dostávajú lepšiu.

.o rok sú voľby. Predstavme si situáciu, že vyhrajú progresívni ľudia, ktorí prídu za Vladom Burjanom a ponúknu mu post ministra školstva s veľkou politickou podporou. Dalo by sa toto všetko zrealizovať?
Som dosť skeptický. Ale existujú veci, ktoré by sa dali urobiť. V prvom rade by som žiadal rozdelenie rezortu na dva. Jeden pre základné a stredné školy a druhý na vedu s výskumom a univerzitami. Napríklad v Slovinsku majú dvoch ministrov školstva. U nás je tradícia, že minister musí prichádzať z akademického prostredia, hoci 85 percent jeho agendy sa týka základných a stredných škôl. Ale my nikdy neurobíme ministrom riaditeľa gymnázia. S takým by akademické prostredie odmietalo rokovať.

.ty by si si vybral ktorú časť?
Samozrejme, že základné a stredné školy. Lebo to je to, čomu rozumiem.

.čo by boli prvé kroky?
Žiadal by som premenovanie svojho rezortu na ministerstvo vzdelávania. Nám predsa ide o vzdelávanie, nie o školstvo. Chceme, aby sa ľudia v tejto krajine veľa a úspešne vzdelávali a školy sú len jedným z nástrojov. Ako minister by som sa mal predsa snažiť o to, aby sa ľudia čo najviac vzdelávali. Jednak v škole, ale aj mimo – v krúžkoch, doma na internete, čítaním. Mojou úlohou by preto bolo aj propagovať a sprístupňovať vzdelávanie a podporovať také subjekty, ktoré robia niečo rozumné v tejto oblasti. V školstve dnes nie je úplne málo peňazí, no idú na hlúposti.

.a tretia vec?
Sústredil by som sa na základné školy. Tam máme sto percent populácie, deti sú tam najdlhšie. Ak si dieťa prejde deviatimi rokmi zlej základnej školy, potom je už veľmi ťažké zachraňovať jeho vzdelávanie.

.ako sa dá sústrediť na základné školy?
Určite by som sa snažil o zmenu klímy. Aby to neboli tie kasárne, ale aby pôsobili oveľa rodinnejšie, útulnejšie a uvoľnenejšie.

.to sa pri týchto budovách vôbec dá?
Je to ťažké, ale dalo by sa. Bol som v niekoľkých súkromných školách, ktoré si priestory dokázali prispôsobiť. Rovnako by som dal viac autonómie školám. Aby hlavnou líniou bolo hľadanie, ako sa dá učiť lepšie. Rizikom, samozrejme, je, rovnako ako v ekonomike po revolúcii, že po uvoľnení by nastal jednorazový prepad. Začali by sme možno klesať v rebríčkoch a minister by si asi nemohol dovoliť povedať, že to je len prechodné obdobie, ktorého ovocie sa ukáže o osem-desať rokov.  

.keď si predstavíš, že aj toto by si ustál, čo by sa dialo?
Verím tomu, že by sa školstvo zmenilo. Je v ňom dosť ľudí, ktorí majú potenciál, no systém ich brzdí. Hlúpymi predpismi, inšpekciami, kontrolami. A aj strachom riaditeľov škôl, ktorí majú pod sebou učiteľov a nad sebou zriaďovateľov, takže si musia vybrať, ku komu patria viac. A vyberajú si často ľahšiu cestu.

.hovoríš, že ak by minister tieto veci ustál, školstvo by sa po 8 až 10 rokoch posunulo výrazne dopredu?
Myslím si to. No poznám aj takých ľudí, ktorým by z toho, čo teraz hovorím, stáli vlasy dupkom a povedali by, že to je cesta do pekla. Ale dá sa to.

.na Slovensku?
Model školy je v kríze celosvetovo a nemyslím si, že Slovensko bude tou krajinou, ktorá nájde riešenie. Bude pohodlnejšie kopírovať iné európske krajiny. Čo sa týka napríklad rušenia tried – myslím si, že najprv tento krok prejde v Holandsku, potom možno v Anglicku a až keď ich zruší väčšina krajín OECD, pridá sa aj slovenský minister.

.keď sa na Slovensku zavádzala rovná daň alebo druhý dôchodkový pilier, existovali aj príklady krajín zo zahraničia, ale boli v menšine. Napriek tomu sme sa do toho pustili. Ak to teda bolo možné v ekonomike, prečo by to nešlo v školstve?
Možno som zbytočný skeptik. Veď nakoniec aj spomínaní Fíni by pre nás mohli byť dobrým príkladom. Aj oni svoj model presadili napriek tomu, že svetové trendy boli inde. Nedávno som čítal, že Fíni v roku 2016 prestanú prvákov učiť rukopis a začnú ich učiť písať na klávesnici. Teraz nejdem posudzovať, či je to dobrý, alebo blbý nápad. Ide mi o tú odvahu. Malé Fínsko spraví niečo tak, hoci na celej zemeguli sa to robí inak.

.tvrdíš, že školská pôda celosvetovo volá po netradičných riešeniach?
Áno, hoci rodičia často vnímajú dnešné školy svojou optikou spred desiatok rokov. Oni vyšli z takých škôl, a preto majú pocit, že také sú najlepšie aj pre ich deti. Veľmi sa páčila myšlienka zakladateľa prestížneho pražského gymnázia PORG Ondřeja Šteffla, ktorý hovorí, že ak príde na chorobu dieťaťa, žiadny rodič nepovie lekárovi, aby ho liečil rovnako ako jeho pred štyridsiatimi rokmi. Každý sa domáha čo najnovšej techniky a prístupov. V medicíne táto logika funguje automaticky. Potom ale dieťa vyzdravie, príde do školy a rodičia sa na rodičovskom združení vzbúria proti všetkému novému.

.zdá sa, že školstvo nevyžaduje len zmenu na ministerstve a v učiteľoch, ale aj v rodičoch.
Práve preto hovorím, že zmenu treba robiť postupne, a nie centrálne. Akúkoľvek vec vymyslím, nie je možné, aby vyhovovala všetkým. Ale veď načo? Len dovoľme školám, aby sa profilovali a rodičia si môžu vybrať. Možno sa časom dočkáme, že jeden prístup bude vykazovať lepšie výsledky, budú s ním spokojní rodičia aj deti, a potom ho môžeme presadzovať.

.predstav si, že existujú dve alternatívy vývoja. Jedna je taký prístup, aký si navrhol, takže o osem-desať rokov uvidíme zmenu. Druhá, že to neskúsime a zostaneme v dnešnom stave. Aké budú dôsledky takýchto prístupov?
Ak to neskúsime, rozpory v tlakovom hrnci školstva sa začnú stupňovať. Je niekoľko možných scenárov, kam môžu vyústiť. Jedným z nich je podľa OECD exodus učiteľov, ktorí si povedia dosť. A nebude mať kto učiť. Alebo školstvo eroduje tak, že rupnú nervy rodičom, ktorí si povedia, že do takýchto škôl svoje deti posielať nebudú. Začnú hľadať medzery v legislatíve alebo pôjdu cestou občianskej neposlušnosti. Alebo bude systém ďalej iba prežívať a budú sa hasiť problémy. To nemusí nevyhnutne znamenať kolaps, no stratíme ďalších pätnásť či dvadsať rokov.  Všetko schopné však utečie a my schátrame.

.a ak to skúsime?
Najhoršou možnosťou by bola anarchia, do ktorej by mohlo školstvo upadnúť. Pretože vždy, keď sa v spoločnosti nastolí sloboda, nájdu sa ľudia, ktorí ju využijú iba vo svoj prospech. Myslím si ale, že sloboda by v prvom rade dodala odvahu učiteľom, ktorých by naštartovala. A preto by škola začala baviť aj žiakov. Tým by sa vygenerovala pozitívna energia.

.boli by sme zdravšou spoločnosťou?
Už len ak by menej žiakov vychádzalo zo školy bez vzdelania alebo kvalifikácie, malo by to zmysel. Osobne však verím aj tomu, že školstvo má vplyv aj na to, ako ľudia vnímajú svet okolo seba, ako sa rozhodujú či dokonca volia.

.ktorý z týchto dvoch prístupov sa podľa teba reálne uskutoční?
Myslím, že k zmenám nedôjde.

.prečo?
Mám pocit, že ako národ sa toho zľakneme. Pohľad z Bratislavy vie byť v tomto dosť skreslený. Veľká časť rodičov je na Slovensku stále spokojná s tým, že deti ráno odídu do školy a poobede sa vrátia.

.keby po voľbách niekedy v budúcnosti prišla ponuka, aby si sa na takýchto zmenách podieľal, ako by si odpovedal?
Slovom: Áno. Ako minister ale určite nie. Rád by som sa podieľal na zmenách inak. Nedávno sme napríklad dali dokopy tím ľudí, s ktorým sme napísali dokument so všetkými spomínanými nápadmi. Položíme ho na stôl a uvidíme.

.a prečo nie ako minister?
Som príliš skeptický voči školskému systému na to, aby som bol jeho súčasťou. Ja by som skôr chcel byť aktivistom za odluku vzdelávania od štátu, než ministrom školstva.



Vladimír Burjan/
Narodil sa v roku 1960 v Bratislave, vyštudoval teóriu systémov na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako učiteľ matematiky na Gymnáziu Grösslingová, známom ako GAMČA, po novembri 1989 bol členom prvého porevolučného „obrodného“ tímu ministerstva školstva, kde bol dva roky riaditeľom odboru  všeobecného vzdelávania na ministerstve školstva. Potom pracoval vo výskumnom ústave pedagogickom a v roku 1994 založil súkromnú firmu EXAM Testing, ktorú vedie dodnes. Firma sa venuje problematike hodnotenia a testovania žiakov. Od septembra 2009 je aj vydavateľom a šéfredaktorom časopisu Dobrá škola.


Rozhovor bol pôvodne uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 9. marca 2015 a nájdete ho tu.

.týždeň

.pod lampou: Svet, ktorý zahodil vzdelanosť?

Malo zmysel testovať deviatakov? /Polemika/

Akých sto dní?

Ako pohnúť spiacim slonom?

Pán premiér, čo máte prázdniny?

Môj návod ako štrajkovať

Akreditácie – choroba alebo liek?

Naše školstvo je zlé

Marek Tesar: Ako sa učí na Novom Zélande

Krajina bez ideí?

Politika do škôl patrí

Viac otázok než odpovedí

Vysoké školy: Univerzity, absolventi, prax

Vlado Burjan: Učenie potrebuje odluku od štátu

Vzdelávanie bez limitov

Juraj Draxler: Každá strana má biznis pozadie

Zoznámte sa: Juraj Draxler

Domáce vyučovanie zamrzlo na prvom stupni

Milióny vyhodené do vzduchu

Budúcnosť našich detí nie je ružová

Planéta /ne/vedomostí

Neviditeľné deti

Rastú nám digitálni dementi?

Čaplovičovo vysvedčenie

Ako zachrániť remeslo

Duch socializmu žije v našich školách

Zuzana Zimenová: Chceme vedieť viac je obojsmerná informačná kampaň

Bez priateľov nezmôžeme nič

Čo je zrkadlom našej spoločnosti

Aby nevznikla stratená generácia

Vďaka Bielym vranám!

V školstve vládne totalita

Keď Čaplovič napráva Mikolaja

Naučte děti číst

Slovensko pôsobí tak, ako keby spalo

Viac muziky za menej peňazí?

Podpora učiteľa spojila Košice s Bratislavou

Učitelia sa zobudili, čosi sa deje

Prebudení učitelia

Kľúčom sú dobré verejné základné školy

Učitelia sa musia prestať báť

Učiteľ si vyrába pomôcky sám a kontroluje ministerstvo

Štrajk učiteľov, zrada a porážka

Mali sme inšpekciu

Dve správy o stave školstva

Pridávajú školy hodnotu?

Školské testy – dobrý sluha, zlý pán

Merať či nemerať vo vzdelávaní?

Inšpekcia, byrokracia, a tak vôbec

Pohľad zvonku

Načo je komu školská inšpekcia?

Pedagogika videná očami biológie

Reforma školstva – pohľad z riaditeľne

Reforma či perestrojka?

Ad: Planéta testov a garancií

Planéta testov a garancií

Nové školstvo a .týždeň